Cigarety

Sedel som na lavičke v parku. Po piesku behali malé deti a vozili sa na kolotočoch. Ich mamy, niektoré s prázdnimi kočíkmi, v ktorých deti pricestovali, sa rozprávali poďalej od nich. Na neďalekej lavičke sedela skupinka tínedžerov baviacich sa o tom, ako auto jedného z nich deň predtým skončilo v priehrade. Nemal som čo iného robiť, ako ich počúvať. Zo zapálenej cigarety v mojej ruke stúpal dym. Čas od času som si z nej potiahol. Sedel som v tieni neďalekých stromov. Bol krásny deň. Nemal som to rád. Keď bol blbý deň, aspoň som mal dôvod na blbú náladu. Takto ma štval celý môj život, no nemal som sa na čo vyhovoriť. Nie, že by som to mal rád, keď bolo škaredé počasie. Vtedy zase často chytím silnú migrénu, čo je iba o jeden dôvod viac byť naštvaný na celý tento prekliaty svet. Je to až neuveriteľné, ako strašne ma dokáže všetko štvať ešte aj v krásny deň. Ale už je to raz tak. Každý okolo mňa si skrátka dokáže nájsť spôsob ako mi znepríjemniť deň. A ak ich už nič iné nenapadne, začnú ma celého kritizovať. Niekomu vadí, ako sa obliekam, ďalšiemu vadia moje dlhé vlasy a inému zasa to, že si ničím zdravie cigaretami. Koho je to zdravie do piči? Jeho, či moje? Jasne, že moje. Rovnako ako tie vlasy a šaty. Tak nech sa do mňa nestarajú, idioti.Zrazu sa pri mne, ani neviem ako, objavila malá postava v dlhom tričku a rifliach. Pripomínala mi moju malú sestru. Teda, kým ešte žila. Malé dievčatko s blonďavými vlasmi. Moja sestra mala ryšavé, ale podobne dlhé. Navyše mala skoro identickú tvár a hlavne sa na mňa pozerala tými prenikavými očami, ktoré boli jedna z vecí, ktoré som nenávidel. Nie že by mi vadili, že by sa mi nepáčili, alebo by som ich nemal rád. Práve naopak, ten pohľad bol tak prekrásny, že som sa až hanbil, že sa pozerá na mňa. A samozrejme, vždy, keď som si to prial, tak nikdy neuhol a radšej na mňa donekonečna zízal.
"Dobrý deň."
"Ahoj." povedal som s nehybnou tvárou. Netušil som, ako mám zareagovať. Jednak som bol trochu zmätený z tej podoby a jednak bolo aj tak nezvyčajné, aby ma oslovilo malé dieťa len tak. A dvojnásobne nezvyčajné to bolo pri mojom výzore. Kožená bunda, čierne tričko, rifle a cigareta nikdy nejak moc nepriťahovali malé deti.
"Pane, prečo fajčíte?" spýtala sa zvedavo. Prekvapila ma. Zadíval som sa na svoju cigaretu. Prečo vlastne? Čo som z toho kedy získal, čo z toho mám? Už sa ani nepamätám, prečo som začal a teraz už len viem, že neprestanem len kvôli tomu, že to chce niekto iný. Ale prečo vlastne? Prvýkrát som sa nad tým vážne zamyslel. Dovtedy som sa nad niečím takým zamýšľať ani nechcel. Vravel som si, že to neurobím len, aby som niekomu urobil po vôli. Každý mi totiž vravel, aby som sa nad tým zamyslel. Každý. No ak to má byť úprimné, nedá sa to urobiť na povel, len keď sami chcete.
"Prečo?" spýtal som sa nahlas sám seba a hneď si aj odpovedal, "ani neviem."
"Tak prečo to robíte bezdôvodne? Viete o tom, že fajčenie škodí zdraviu a môžete z toho zomrieť? Cigarety vás môžu zabiť; To nám vraveli v škole." prehlásila dôležito, aby ukázala, aká je múdra. Akoby chcela všetkým naokolo ukázať, že sú hlúpi a že ona nad nimi má morálnu prevahu. Ale nechcela. Toto malé deti nerobia. Tie sú ešte úprimné a dobré. Až príliš na tento svet. Práve to, ako ich tento svet zničí a pokazí, až to ich donúti klamať. To je tá špina, ktorá sa na vás časom nalepí a spraví vás dospelým a vy ani neviete ako. Zrazu klamete bez mihnutia oka a čoskoro aj každého podozrievate, že klame.
"Vieš, že aj mne to kedysi vraveli? A už som na to aj celkom zabudol. "Je to úplná hlúposť kupovať si vlastnú smrť." -To nám kedysi vravel náš triedny. A mal pravdu." pustil som cigaretu na zem a naučeným spôsobom som ju zahasil pod topánkou.
"A vieš čo? Prestávam a ty mi môžeš pomôcť." usmial som sa na ňu a vybral z vrecka poloprázdnu krabičku cigariet. "Zahodila by si to do najbližšieho koša?"
"Jasné." usmiala sa na mňa a rozbehla sa z parku cez ulicu k smetiaku. Mala pocit z dobrého skutku, ktorý urobila a to ju zrejme nadchlo. Vedela, že niekomu pomohla.
Pousmial som sa. Bolo to niečo krásne. Niekto mi pomohol a myslel to úprimne. Nesnažil sa ma len buzerovať a kritizovať. Len mi pripomenul, že škodím len sám sebe. A najmilším spôsobom, akým to šlo. Natiahla sa a vhodila škatuľku do vysokého kontajnera. Bože, aká absurdná tá chvíľa bola. Ani vo sne by som si nepredstavil, že by ma náhodné decko na ulici prinútilo prestať fajčiť. A predsa. Stalo sa.
A vtedy som začul hluk prichádzajúceho auta, ktorý všetko zmenil. Pozrel som sa naň, no videl som, že šofér nedáva pozor na cestu. Dievčatko sa na mňa uprene usmievalo a vykročilo cez cestu. Vystrelil som z lavičky, pretože som tušil, čo bude nasledovať. Napriek vozu, ktorý ani trochu nespomaľoval, sa dievča rozbehlo. Do nôh sa mi vliala krv a v pľúcach som cítil zakalenie nikotínom. Skočil som, aby som ju odstrčil spred trajektórie vozidla. V jej tvári sa objavilo prekvapenie. Moje ruky odtlačili jej telo preč, no to moje bolo vo vzduchu priamo pred rútiacou sa kapotou. Zacítil som predok auta na svojej hrudi a rupnutie niekoľkých rebier. Hneď na to náraz tvrdého asfaltu a váha kolies mliaždiacich to, čo ešte rozmliaždené nebolo. Všetko zrazu zahalila tma skôr, než som si to stihol uvedomiť.

Niekto vrieskal. Bol to hlas ženy. Otvoril som oči a posadil sa. Revúca matka držala svoju dcéru v náručí. Tá však nemala ani škrabanec. Držala ju tak hlavne preto, aby jej zakryla oči a plakala hlavne od zdesenia a snáď aj šťastia. Keď som sa pozrel na svoju druhú stranu, uvidel som odstavené auto. Pri jeho otvorených dverách stál so zhrozenou tvárou vodič. Hľaďel na mňa s vyplašeným pohľadom. Až vtedy som si uvedomil, aké čudné je, že necítim žiadnu bolesť. Čo bolo ešte čudnejšie, sedel som v niečom neidentifikovateľnom. Obe veci však mali tú istú príčinu. Postavil som sa. To "niečo" boli pozostatky z ľudského tela. Nie len tak z hocijakého. Môjho tela.
"Kruté, čo?" ozvalo sa zrazu odniekiaľ.
Pozrel som sa nabok. Stál tam chalan v mikine a džínoch s kosákom pripevneným pásom na chrbte.

"Vždy sa bavím na prekvapení tých, čo zomreli." pousmial sa opretý o lampu. Vtedy som si uvedomil, že som mŕtvy. Až vtedy. Mal som vtedy zrejme vyletieť z kože, no ja som tam len tak stál. Neprekvapilo ma to, že som mŕtvy, neprekvapilo ma to ani trochu. Nie, už som si dávno zvykol na to, aký krutý a nevypočítateľný tento svet je. Práve vtedy, keď sa v mojom živote stalo niečo pekné, si po mňa musela prísť postava s kosou. Jasne. Ale nič to. Ja som, koniec koncov, chcel zomrieť už dávno.

"A ty si smrtka?" spýtal som sa ho.
"Smrtka? Hej, také niečo. Skrátka, na druhý svet ťa odvediem ale urobíme to rýchlo, nemám dnes náladu." povedal pokojne, mávol rukou a otvoril portál do iného sveta s bordovou trávou a červenou oblohou.
"Pôjdeme?" spýtal sa.
"Hej." povedal som a posledný krát som sa pozrel na malé dievča.
"Mami, čo sa mu stalo?"pýtalo sa mamy malé stvorenie.
"Zaspal, zlatíčko, zaspal a už sa nezobudí. Ako kedysi babka. Ale hlavnéje, že ty si v poriadku." odpovedala jej mama.
Nedokázal som sa viac pozerať. Radšej som odvrátil zrak a vstúpil do žiariaceho kruhu do iného sveta, ktorý na mňa čakal.
Ožiarilo ma červené svetlo a brána sa za mnou zavrela. Rozmýšľal som, akú strašnú pravdu mala tá malá, keď mi vravela: "Cigarety vás môžu zabiť."