TEÓRIA A DEJINY MASOVEJ KOMUNIKÁCIE

TEÓRIA A DEJINY MASOVEJ KOMUNIKÁCIE

Prvé médiá:

• Pred 100 000 rokmi posunky a gestá, neskôr nedokonalý systém hovoreného jazyka
• Potrebovali extrasomatickú pamäť (čiže pamäť mimo tela, resp. hlavy) na prenášanie, záznam a vysielanie a príjem info
• Prehistória je nemá: bez jazyka
• História sa začína písmom, jazykom zaznamenaným na hlinených tabuľkách, kameni, papyruse a iných materiáloch
• história (dejiny) začína asi pred 5000 rokmi rozvojom civilizácií v Mezopotámii, Egypte a Ázii (v Indii a Číne).
• Pred písmom boli symboly a nástenné maľby, asi pred 25 000 rokmi (homo sapiens)
• Roku 1964 sa našla v Maďarsku neandertálska plaketa, Marshack ju považuje za prvé komunikačné médium

Vývojové etapy:

1.reč a jazyk

2. písmo

3. tlač

4.Telefón a telegraf

5. Fotografia a film

6. Rozhlas a televízia

7. Počítače

Epocha znamení a signálov: Naši predkovia nepoužívali jazyk, len rôzne zvuky, škreky, posunky. Neschopnosť hovoriť mala dve základné príčiny a to nedostatočne vyvinutý mozog a hlasové ústrojenstvo. Neumožňovala v komunikácii odovzdávať dlhšie a zložitejšie posolstvá.

Epocha rečovej komunikácie: Ľudská reč sa objavuje asi pred 35-40 tisíc rokmi, s rozvojom mozgu a rečových orgánov u homo sapiens. Vyrábali predmety a mali už prvé náboženské predstavy. Prechod k rečovej a jazykovej komunikácii v rôznych častiach sveta umožnil úchvatnú premenu ľudskej existencie a dovolil prechod od loveckého a zberačského spôsobu života k rozvoju veľkých, klasických civilizácií. Jazyk sám tieto zmeny nepriniesol, ale bez neho by jednoducho neboli možné.

Epocha písma: Reč sme si osvojovali milióny rokov no písmo oveľa rýchlejsie – stovky rokov. Dôležité boli otázky aké symboly použiť na zachytenie zvukov a myšlienok a na aké médium ich zachytiť. Na vyriešenie prvého problému boli dve riešenia. Prvým bol systém s grafickými znakmi na vyjadrenie zvukov, myšlienok a objektov(napríklad hyeroglify a čínske piktogramy). Druhým bol systém ktorý používal znaky na vyjadrenie zvukov, pričom skupiny písmen vytvárajú slová a tie zas vety. Prvú abecedu vytvorili feničania, zdokonalili ju Gréci a neskôr Rimania. Veľmi dôležitý bol vynález papyrusu ako prvého praktického nosiša informácii. Predchodcovia boli kameň, hlinené tabuľky, po papyruse pergamen a papier. Písmo umožňovalo kumulovať a uchovávať poznatky, kodifikovať zákony, ľudia sa rozdelili na tých čo písmo ovládajú a tých čo neovládajú a stalo sa prostriedkom moci. Veľmi obľúbenými sa stali knihy no ich prepisovanie bolo veľmi zdĺhavé a nákladné preto nestačilo na dopyt po knihách.

Epocha tlače: Pred vynálezom kníhtlače boli veľmi dôležité správne ekonomické, sociálne a kultúrne podmienky.Umožnila pomerne lacnú, rýchlu a bezchybnú masovú produkciu informácií pomocou tlače. Gutenbergova tlač pomohla rozvíjať národné jazyky oproti latinčine čo neskôr pomohlo rozvoju národov v Európe, informácie sa stali dostupnejšími, viac kníh si žiadalo väčšiu vzdelanosť, podporila rozvoj spoločenských a názorových škôl ako protestantizmus Martina Luthera, podporila vedecký výskum a šírenie nových poznatkov, viedla k vzniku spravodajstva.

Epocha masovej komunikácie: Začína výskytom lacnej šestákovej tlače v 19. storočí. Celkom reálnou sa však epocha masovej komunikácie stáva až po nástupe filmu a rozhlasu v prvej tretine 20. storočia, čiže keď sa „konzumenti“ médií začali počítať na milióny.

Jazyk a reč:

• Jazyk i reč sú prostriedky (nástroje) komunikácie, pretože slúžia na vzájomné dorozumievanie sa, čiže na komunikáciu ľudí.
• Jazyk je systém znakov, reč je hovorená podoba jazyka
• Dve hľadiská skúmania jazyka

-Z hľadiska používania – čo ľudia hovoria, aké myšlienky vyjadrujú, aký zmysel má to čo hovoria; obsahová analýza a kritika literatúry, výskum histórie a zmien vo význame slov, ako aj výskum spoločenských faktorov, ktoré ovplyvňujú praktické používanie reči a jazyka;

 -Z hľadiska štruktúry – zaoberá sa lingvistika alebo jazykoveda; štrukturálna a deskriptívna lingvistika skúma hlásky, kombináciu hlások (slová) a kombináciu slov (vety)

• Skúmanie jazyka ako prostriedku prejavu alebo komunikácie nevyhnutne musí zahŕňaj aj nejazykové prostriedky – zvuky, gestá, mimiku (reč tela)

• Semiotika je náuka o znakoch. Semiotika skúma znaky a znakové systémy z hľadiska semiózy, t.j. procesu, ktorý je determinovaný znakom, predmetom, ktorý tento znak označuje a užívateľom znaku. Semiotika analyzuje kultúru ako celú sériu znakových systémov.

• Tri základné hľadiská semiotiky, hľadisko syntaktické, sémantické a pragmatické.
• Syntaktická analýza sa zaoberá vetnou stavbou. Skúma vzájomné vzťahy medzi znakmi, čiže ich štruktúru. Veta je zložená zo slov, ktoré nasledujú za sebou v časovom (pri hovorenej reči) alebo priestorovom slede, ktorý ak nedodržiava určité stanovené (gramatické) pravidlá, môže spôsobovať poruchy komunikácie.
• Sémantika skúma význam znakov v jazyku. sémantika ako odvetvie lingvistiky a semiotiky sa nezaoberá všetkými najrôznejšími aspektmi významu, ale sa zaoberá predovšetkým mechanizmom akéhosi prekladu alebo interpretácie: prekladu z myšlienky do výroku a naopak.
• Pragmatika Pragmatický aspekt jazykového znaku vychádza z funkcie jazyka ako aktívneho komunikačného prostriedku a síce z užívania jazykových znakov tak, aby vzbudzovali záujem komunikujúcich partnerov. Ide teda o vzťah medzi znakom a jeho užívateľom, resp. jeho úžitkom a účinkom. Ak by znaky, pomocou ktorých si ľudia vymieňajú informácie, nemali pre nich praktický význam, nemali by zmysel. Pragmatika napríklad skúma, ako do procesu rečovej (jazykovej) komunikácie zasahujú osobnostné a spoločenské faktory účastníkov komunikácie, ich vzdelanie, inteligencia, vedomosti, skúsenosti a pod.

Vlastnosti reči:

• Je jasné, že aj zvieratá komunikujú, avšak ľudská komunikácia sa od zvieracej komunikácie líši svojou jedinečnosťou
• Ľudská reč má nasledujúce charakteristické vlastnosti: skladá sa zo samostatných a vzájomne prepojených systémov gramatiky, zvukov a gest; Kedykoľvek umožňuje komunikáciu o nových veciach; Ľudia rozlišujú medzi komunikovaným obsahom a označením tohto obsahu (znak a význam); V ľudskej komunikácii je hovorená reč zameniteľná (rovnaká ako) s počutou rečou; Ľudská reč sa používa účelovo, s určitým cieľom, vždy v sebe skrýva nejaký zámer; Obsah reči sa môže vzťahovať nielen na prítomnosť, ale aj na minulosť a budúcnosť; Ľudskú reč sa ľudia učia od malička od dospelých a odovzdávajú z generácie na generáciu
• Predpoklady reči: Ľudská reč, aby mohla spĺňať funkciu komunikačného prostriedku, si vyžaduje niekoľko základných predpokladov. Sú to predpoklady fyziologické (ľudské telo musí byť schopné produkovať zvuky), gramatické (reč musí mať určitú štruktúru) a sémantické (hovoriaci a počúvajúci musia mať rovnakú predstavu o význame toho, o čom sa hovorí)
• Gramatika: Každá ľudská reč má určitú gramatickú štruktúru, ktorej zásluhou možno jednotlivé zvukové jednotky (hlásky) kombinovať do významových celkov. Morfémy sú najmenšie časti slova, ktoré majú vecný alebo gramatický význam. Morfémy môžu byť slová, avšak môžu označovať aj inú významovú kombináciu hlások, ktorá nie je slovom, ale má význam – napríklad predpony a prípony.
• Sémantika: dôležitým predpokladom úspešnej (zrozumiteľnej, efektívnej) komunikácie prostredníctvom ľudskej reči je, aby hovorca priraďoval slovám významy, ktoré v rovnakom zmysle chápe aj adresát.

Pôvod, zmena a vznik jazykOV:

• . Existujú odhady, že reč sa objavila prvýkrát u neandertálca pred 30 – 100 000 rokmi. To znamená, že moderná ľudská reč má „iba“ 30-40 000 rokov
• V 18. storočí nemecký filozof Wilhelm Leibniz vyslovil hypotézu, že všetky staré a moderné jazyky pochádzajú z jedného prapôvodného jazyka. Takáto hypotéza sa označuje ako monogenéza

Spoločenský význam jazyka:

• Jazyk je najväčšia vymoženosť človeka, je to vec, ktorá ho odlišuje od ostatných živočíchov
• Človek je hovoriaci živočích. Slová používa ako nástroj na ovládanie vlastného správania i správania iných. Významným znakom tohto rečového nástoja (média, prostriedku) je jeho spoločenská povaha, spoločenských charakter. Veď predovšetkým pomocou reči a jazyka si ľudia navzájom oznamujú svoje myšlienky, city a zámery

Funkcie slov:

• Slovo sa považuje za symbol (znak), čiže za vec, ktorá zastupuje alebo znázorňuje iný objekt. Napríklad slovo „guľa“ určite nie je totožné s predmetom „guľa“: Napriek tomu toto slovo určitým spôsobom zastupuje alebo znázorňuje guľu tým, že vyvoláva asociácie (predstavy), ktoré sa vzťahujú na tento predmet
• Slovo zastupuje to, na čom sme sa dohodli, že bude zastupovať
• Experimenty s deťmi ukázali, že deti často vnímajú vlastnosť predmetu ako neodňateľnú súčasť znaku. Vlastnosť ako veľkosť, farba alebo tvar sa vníma ako súčasť predmetu, patrí k predmetu. Preto vznikli väzby – biely ako sneh, vysoký ako jedľa, tvrdý ako skala a pod.

• Význam určitých slov si človek osvojuje učením, minulou skúsenosťou. Zásluhou rozdielnych minulých skúseností môžu mať rovnaké slová celkom odlišné významy. Napríklad slovo „kreslo“ môže mať také odlišné významy ako vec na sedenie alebo miesto v parlamente

• slovný kontext: Všimnime si dve vety: Prvý muž má klobúk. Muž má prvý klobúk. Rozdiel vo význame týchto dvoch viet vyplýva z rozdielneho usporiadania tých istých slov. Každé slovo sa vyskytuje v kontexte iných slov a význam slova závisí práve od usporiadania iných slov.

• neverbálny kontext: Do neverbálneho kontextu patria výrazy tváre hovoriaceho, jeho gestá, jeho správanie, prostredie, v ktorom prebieha komunikácia a pod. Dôležitý je však aj vnútorný kontext hovoriacej resp. počúvajúcej osoby – ich citový a duševný stav.

Rétorika bola veda o tom, ako rečniť, ako tvoriť rečnícke prejavy, aby boli zaujímavé, príťažlivé a efektné. V čase najväčšieho rozkvetu rečníctva existovali logografi, ktorí písali prejavy a reči na objednávku. Rétormi v tom čase nazývali rečníkov a neskoršie aj učiteľov rétoriky.

• Za zakladateľov rečníckej školy na Slovensku možno pokladať štúrovcov v prvej polovici 19. storočia, najmä však samého Ľudovíta Štúra, ktorý mal zriedkavé rečnícke nadanie. Z jeho šiestich snemových rečí je nepochybne najvýznamnejšia tá, ktorú predniesol v roku 1847 na Uhorskom sneme

• V starom Grécku bola už rozpracovaná aj poetika. Poetika sa zaoberala tvorbou umeleckého diela. Rozdiel medzi poetikou a rétorikou bol v tom, že poetika sa sústreďovala na problematiku formulovania myšlienok pred momentom rečového prejavu, zatiaľ čo rétorika sa venovala procesu formulovania ústneho jazykového prejavu. Aristoteles bol nielen prvým teoretikom rétoriky, ale aj poetiky. Je autorom prvej knihy z tohto odboru, ktorú nazval Poetika.

• Treťou disciplínou, ktorá bola predchodkyňou dnešnej štylistiky, bola dialogika, čiže náuka o rozhovore, besede, diskusii, o metódach presviedčania.

• Štylistika ako náuka o výbere a spôsobe využívania jazykových, mimojazykových alebo umeleckých prostriedkov a postupov uplatňovaných v procese komunikácie je v súčasti hlavným zdrojom poznatkov o tom, ako účinne používať základné médium ľudskej komunikácie – reč a jazyk

• Štýl je spôsob výberu a usporiadania výrazových prostriedkov so zreteľom na zámer (cieľ) prejavu (textu)

Písmo:

• Pre systém písma je charakteristické, že písanými symbolmi zachytáva slová a zvuky určitého jazyka. Systémy písma nie sú totožné s jazykmi. Jeden systém písma sa používa na písanie v rôznych jazykoch

Pôvod písma: najstaršími písomnými pamiatkami sú nápisy na nádobách na uskladnenie zásob a zoznamy alebo mená panovníkov. V počiatkoch slúžilo na ekonomické, politické a náboženské účely. V starobylých spoločenstvách slúžilo písmo väčšinou iba málopočetnej vládnucej vrstve. Iba veľmi málo ľudí vedelo čítať a písať. Neraz aj panovníci boli negramotní a písať a čítať vedeli iba na to špeciálne školení pisári. Pisárstvo bolo dlhú dobu samostatnou profesiou.

Systémy písma: Písmo je prostriedok ľudskej komunikácie pomocou ľubovolných vizuálnych znakov, ktoré tvoria určitý systém. Existujú obmedzené alebo komplexné systémy písma. Komplexný systém písma je schopný zaznamenať akúkoľvek jazykom vyjadrenú myšlienku. Limitované systémy písma – piktogramy alebo ideogramy. Neviažu sa na jeden konkrétny jazyk. Majú len vyvolať vnem, ktorý je následne vyjadrený jazykom. Vyskytujú sa na miestach kde môžu prísť návštevníci používajúci rôzne jazyky. Komplexné systémy písma sa vyznačujú pomerne stabilným vzťahom medzi znakom systému a slovom, slabikou, hláskou alebo samohláskou. Takéto systémy môžu byť slovné (logografické), sylabické (slabičné) alebo alfabetické (abecedné). Jeden systém môže byť používaný pre rôzne jazyky.

Typy písma:

1. Slovné písmo – každý znak zastupuje jedno celé slovo. Vyskytovalo sa v starovekých civilizáciách no dnes sa používa v Číne.
2. Slabičné písmo – používa znaky na vyjadrenie slabík. V minulosti napríklad babylonské a asýrske klinové písmo na Blízkom východe, dva typy písma predklasického Grécka, japonské písmo a staroveké mayské písmo v Strednej Amerike.
3. Abecedné písmo – používa sa po väčšine moderných jazykov. Majú oveľa menej znakov ako slabičné alebo slovné písmo.

História písma:

• Prvé písmo vzniklo v rôznych obdobiach a na rôznych miestach sveta - na Blízkom východe, v Číne, v údolí rieky Indus (Pakistan) a v Strednej Amerike. Tieto písma vznikli nezávisle, boli odlišné a vzájomne sa neovplyvňovali.
• Predpokladom vzniku písma bol vznik tzv. riečnych civilizácií v povodiach a deltách veľkých riek, ktoré sa pravidelne vylievali a vytvárali podmienky pre rozvoj poľnohospodárstva. Takéto civilizácie vznikli v Mezopotámii, Egypty, Indii, Číne. Tieto v tom čase najvyspelejšie kultúry sa vyznačovali zakladaním a rozvojom miest ako stredísk moci a obchodu, organizáciou štátu a štátnej správy, diferenciáciou obyvateľstva do rôznych sociálnych vrstiev, deľbou práce, rozvojom jazyka, kultúry a náboženstva, ale aj písma ako komunikačného prostriedku.
• za historicky najstaršie sa považuje klinové písmo. Vzniklo v Mezopotámii okolo roku 3100 pnl. Vzniklo pravdepodobne z potreby robiť záznamy, nevyhnutné pre ekonomiku, organizáciu a riadenie spoločnosti. V Mezopotámii sa zapisovali obchodné zmluvy a iné dokumenty, listy, zákony, náboženské obrady, ale už aj literatúra.
• V Číne a Egypte vznikli hieroglyfy. Hieroglyfické písmo tvoria pozoruhodné štylizované obrázky ľudských hláv, vtákov, zvierat, rastlín a kvetov. Obsahovali hieroglyfy, ideogramy (kombinácie hieroglyfou) a fonogramy (obrázky alebo iné znaky ktoré vyjadrovali zvuk). Používali sa aj determinatívy, znaky na určovanie toho, o aký druh znaku ide. Písmo v starobylom Egypte slúžilo na vládne, finančné, magické alebo náboženské účely. S postupným využívaním papyrusu a zjednodušovaním hieroglyfického písma sa administrácia stávala efektívnejšia. Pisári a úradníci poverení vyberaním a spravovaním výnosov, poplatkov a daní od roľníkov sa stávali príslušníkmi organizovanej civilnej služby a pripravovali výkazy, zrozumiteľné pre ich vládcov. Rozširujúce sa komerčné aktivity si vyžadovali veľký počet profesionálnych pisárov alebo ľudí, ktorí vedeli čítať a písať.

Spolu s písmom sa rodí aj história - chronologické zaznamenávanie udalostí. Tak ako v Mezopotámii, aj v Egypte slúži písmo nielen náboženstvu, ale aj štátnej moci a obchodu. Vydávaniu nariadení a právnych predpisov, spisovaniu obchodných zmlúv a na iné praktické účely. Vyššia úroveň písma prináša aj rozvoj literatúry najrozličnejších žánrov -mravoučných prísloví, hymien na oslavu bohov a kráľov, epických básní, bájok, historických poviedok a príbehov (románov).

• V hieroglyfoch sú však napísané aj prvé vedecké texty, spisy o mágii, medicíne, kuchárstve a astronómii (astrológii)
• Čínske písmo je ojedinelý fenomén. Zrodilo sa okolo 2. tisícročia pred n. l a používa sa dodnes. Čínske písmo, okrem toho, že je znakové (slovné) má ešte ďalšiu veľkú zvláštnosť. Jeden vyslovený zvuk môže znamenať viacero vecí podľa toho, ako sa napíše. Každý znak čínskeho písma sa musí zapísať do dokonalého štvorca a obyčajne sa skladá z kľúča, ktorý mu dáva zmysel a z fonetickej časti, ktorá určuje výslovnosť. Zatiaľ čo bežná čínština sa číta zľava doprava, vedecké texty a poézia sa čítajú zhora nadol a sprava doľava

Abeceda - Najstaršie svedectvá o abecednom písme pochádzajú z obdobia 1450-1150 pred. n. l. a našli sa na mieste starobylého kannánskeho mesta Ugarit. Toto písmo, ktoré malo 30 klinových symbolov sa zachovalo na trvanlivých hlinených tabuľkách. Semitské abecedné písma (hebrejčina, arabčina, feničtina, aramejčina) sa od moderných abecedných písiem odlišujú v dvoch smeroch: Texty sa písali (v arabčine a hebrejčine sa dodnes píšu) sprava doľava a samohlásky a dvojhlásky sa nepísali. Gréci Gréci sa s abecedou zoznámili v období asi 950-800 pred n. l., keď rozvíjali obchod v oblasti Stredozemného mora. Postarali sa o písanie zľava doprava ako je tomu dnes. Zásluhou Grékov sa abeceda dostala do Itálie, kde ju prevzala etruština, latinčina a iné jazyky. Zásluhou Rímskej ríše sa abeceda dostala do väčšiny Európy. V Západorímskej ríši sa šírila latinská abeceda a vo Východorímskej sa naďalej používala grécka abeceda.

Písané knihy - Predchodcami kníh boli hlinené tabuľky, do ktorých obyvatelia Mezopotámie (Sumerovia a Babylončania) ryli klinové písmo. Neskôr starobylí Egypťania, Gréci a Rimania zaznamenávali informácie na knižné zvitky. Tie sa vyrábali z papyrusu, dlhých pásov trstinovej kôry. Papyrusové zvitky bývali uložené v obaloch a opatrené titulom a autorovým menom. Umenie písať a čítať sa výrazne zmenilo vynájdením nového materiálu – pergamenu. Vznikol po tom čo Egypťania prestali dodávať papyrus do Pergamonu a miestni pisári museli nájsť nový materiál a tak začali spracúvať zvieracie kože. Používanie pergamenu na písanie prinieslo uplatnenie ďalšej „technickej“ novinky – husacieho brka, ktoré poskytovala viac možností ako staré a neobratné trstinové „písadlo“. Prvé kódexy, používané Grékmi a Rimanmi ako účtovné knihy alebo školské učebnice, boli malé notesy, vyrobené z dvoch alebo viacerých drevených doštičiek natretých voskom, na ktorý sa dalo písať rydlom opakovane. Niekedy sa medzi doštičky vkladali listy pergamenu. Postupne listy pergamenu pribúdali a kódexy sa zväčšovali. Začiatkom stredoveku v Európe písali knihy predovšetkým mnísi v kláštoroch. Písanie alebo presnejšie prepisovanie kníh bola úmorná práca v tzv. skriptóriách – pisárskych dielňach, ktoré sa obyčajne nachádzali vedľa kláštorných knižníc. Knihy aj napriek zvýšenej produkcii zostávali drahými produktmi, ktoré by sme mohli prirovnať k dnešným kolosálnym filmovým produkciám. Koncom 12. storočia stratila cirkev svoj monopol v školstve i v písaní kníh. Laickí pisári, ktorí predtým spolupracovali s mníchmi, začali vytvárať vlastné pisárne a cechy. Ak sa dovtedy vydávanie kníh obmedzovalo na objednávky šľachty a duchovenstva, teraz sa začali vydávať knihy aj pre novú vrstvu – meštiactvo a stále širšiu vrstvu vzdelancov. Veľký rozmach kníh prišiel s rozvojom univerzít.

• Od 12. storočia začali vznikať univerzity v Paríži, Toulouse, Montpellier, Orléanse, Oxforde, Cambridge, Padove, Bologni, Salamance, neskôr i vo východnej Európe – v Prahe. V rokoch 1300 až 1500 bolo zriadených viac ako 50 univerzít v Európe – 11 vo Francúzsku, 9 v Španielsku, 8 v Taliansku, 3 v Anglicku a zvyšok vo východnej Európe. Okolo roku 1400 bolo v Nemeckej ríši 800 študentov a do roku 1520 ich počet narástol na 4000.

Korešpondencia:

• Zvýšenie úrovne vzdelanosti prinieslo rozšírenie korešpondencie, ktorá vo vládnucej triede, vzhľadom na systém vládnutia, nadobudla charakter informačnej výmeny.
• Stredoveké listy boli väčšinou kvázi verejné literárne dokumenty, ktoré autori písali s úmyslom, že raz ich niekto zozbiera a vydá (publikuje) a že ich budú čítať viacerí ľudia. Preto boli písané podľa pravidiel a podľa nich mal list 5 častí: a) salutation – pozdravenie b) exordium – úvod, do ktorého patrilo niekoľko všeobecných fráz, prísloví alebo citátov c) narratio – samotné vylíčenie dôvodov písania listu d) petitio – žiadosť alebo správa nadväzujúca na úvod a dôvod listu e) conclusio – záver. Pápežská stolica patrila k hlavným užívateľom komunikácie tohto druhu najmä zásluhou svojich encyklík a búl. Encyklika je pastorálny (pastiersky, duchovný) list biskupa, skupiny biskupov alebo pápeža, ktorý slúži na výklad kresťanskej viery. Pápežská bula je špeciálny list alebo dokument v pápežovej osobnej obálke. V stredoveku bula znamenala obálku a tento názov sa vzťahoval aj na dokument v obálke. Zlatá bula, čiže zlatá obálka sa používa na dokumenty mimoriadnej dôležitosti. Do 11. storočia sa pápežské buly písali na papyrus, neskôr na pergamen a papier. Ďalšou kategóriou písomnej komunikácie boli tzv. nebeské listy, o ktorých sa predpokladalo, že prichádzajú priamo z nebies, preto sa označovali aj ako Vox Dei – Hlas Boží. Úspešne ich šírili mystické osobnosti ako Peter Pustovník z Amiens vo Francúzsku alebo flagelanti, náboženskí fanatici z 13. storočia v Európe. Nebeské listy sa väčšinou obmedzovali na kontroverzné záležitosti, kde nebol priestor pre otvorenú kritiku a kde sa tajný pisateľ mohol vydávať za hlas boží. Pisateľovi zabezpečovali anonymitu.

Tlač:

• Tlačou sa označuje viacero procesov a pracovných postupov, pri ktorých sa písmená, slová, obrazy, náčrty, kresby a pod. reprodukujú na papier, látku, kov alebo iný vhodný materiál. Tieto procesy spočívajú vo vytváraní početných identických kópií originálu mechanickým spôsobom. Moderná tlač čoraz viac využíva fotomechanické a chemické procesy

Starobylé techniky tlače:

• Najstaršou známou formou tlače sú pravdepodobne pečatné kamene z čias Babylonskej ríše, ktoré nahrádzali ručné podpisy a náboženské symboly. Robili sa nimi odtlačky do hliny
• V druhom storočí n. l. Číňania vyvinuli a vo veľkej miere využívali metódu tlačenia textov. Nebola to celkom nová technológia, pretože Číňania už dávnejšie poznali tlač kresieb a obrázkov na textíliách. Tripitaka, posvätná budhistická kniha z roku 972, ktorá má 130 000 strán, bola celá vytlačená z celostránkových blokov
• Pohyblivé kovové písmená sa v Európe prvýkrát použili o niekoľko storočí neskôr, v polovici 15. storočia. Tento vynález v ničom nenadväzuje na technológiu Ďalekého Východu. Zatiaľ čo tlačiari z Východu používali vo vode rozpustné farby, západní tlačiari spočiatku používali olejové farby.

Predpoklady rozvoja tlače:

• Podobne ako v Číne, aj v Európe sa pred kníhtlačou používala tlač pri výrobe textílií. Výroba papiera sa v Európe objavuje v 12. storočí, v 13. a 14. storočí sa rozšírila po celej Európe. V období renesancie, zásluhou väčšieho blahobytu a vzdelanosti strednej triedy, rastie dopyt po knihách
• To, že sa kniha dostala do univerzitných kníhkupectiev a mestských centier počas dvanásteho a trinásteho storočia, malo značný význam. Rozdiel medzi neplatenou prácou mníchov a platenou prácou pisárov bol veľký. Z hľadiska posudzovania podmienok pre vznik tlače treba vidieť aj skutočnosť, že situácia v poslednom storočí (čiže od 1350-1450) bola mimoriadne anarchická, pričom niektoré zastaralé praktiky doslova ožili. Napríklad kláštorné skriptóriá prežívali svoj posledný "zlatý vek"

Vynález kníhtlače Johanom Gutenbergom:

• Gutembergova Biblia z roku 1450 svojou krásou a dokonalosťou prevyšuje všetky knihy, ktoré údajne vznikli skôr. Gutemberg významnou mierou prispel k tomu, že verejnosť akceptovala tlačenú knihu ako plnohodnotnú náhradu za knihu písanú
• Výrazné kultúrne zmeny v Európe pätnásteho storočia vyvolávali čoraz väčšiu potrebu rýchlej a lacnej produkcie písaných dokumentov. Gutenberg sa za požičané peniaze podujal vyvinúť technológiu, ktorá by dokázala uspokojovať tento dopyt
• Martin Luther pribil svojich 95 téz na dvere chrámu na sviatok Všetkých svätých vo Wittenbergu 31. novembra 1517. Zásluhou tlače sa veľmi rýchle rozšírili. Tlačené tézy takto podnietili rozsiahlu verejnú diskusiu, ktorá sa stala základom rastúcej opozície voči cirkvi ako jedinej hlásateľky duchovnej pravdy

Následky kníhtlače:

• Tlačená produkcia pred reformáciou bola pomerne malá. Táto situácia sa zmenila po nástupe reformácie a neskôr protireformácie. Vtedy sa prvýkrát v histórii zapojila tlač do propagandistickej kampane, do ovplyvňovania verejnej mienky. Bol tu prvý pokus sprístupniť každému, navyše v národnom jazyku, Sväté písmo, ktoré je základom reformovaného a reštaurovaného náboženstva
• Letáky a najmä plagáty sa starali o to, aby bola verejnosť informovaná. Dostupnosť tlačených materiálov neznamenala automaticky nárast gramotnosti alebo vzdelanosti, ale dostupnosť tlače zosilnila komunikačný tok, výmenu informácií a zvýšila tak pravdepodobnosť, že stále viac a viac ľudí sa dostane do styku so šírenými informáciami
• Dôležitým výdobytkom reformácie bol prístup širšej (gramotnej) verejnosti k písmu svätému v národných jazykoch
• Literárna kultúra nezasiahla všetky vrstvy obyvateľstva. Väčšina vidiečanov patrila k počúvajúcemu publiku až do devätnásteho storočia. Rozprávačov nahradilo niekoľko vzdelaných dedinčanov, ktorí čítali nahlas z lacných kníh
• Keď si ľudia chceli vypočuť nové správy, museli sa zhromaždiť, ak si chceli nové správy prečítať, zostávali doma – mení sa účasť ľudí na veciach verejných
• Rozširovanie tlačív a grafických listov (rytín) umožnilo dynastiám panovníkov novým spôsobom upozorňovať na svoju existenciu vedomie širokých más. Rozmnožené obrázky a portréty panovníkov, zarámované a rozvešané v izbách roľníkov po katolíckej Európe zrejme mali nejaký efekt

Rozvoj tlačiarní a tlačenej produkcie:

• vieme zhruba odhadnúť celkovú produkciu kníh v období tzv. (detskom období) incunabula, t.j. v rokoch 1450-1500. V rokoch 1450 až 1500 bolo vytlačených vyše 6000 kníh. V tom istom období prudko vzrástol počet tlačiarov. Napríklad v Taliansku sa prvá tlačiareň objavila v Benátkach v roku 1469 a do roku 1500 bolo v meste 417 tlačiarov.
• V 16. a 17. storočí tlačiari v severnej Európe vyrábali väčšinou náboženské knihy, Biblie, žalmy a modlitebné knižky. Naproti tomu talianski tlačiari produkovali väčšinou sekulárne diela, napríklad revidovaná grécku a rímsku klasiku, príbehy laických talianskych spisovateľov a vedecké práce renesančných učencov. Dôležitým produktom tlačiarov v tomto období boli pamflety, informačné médiá, ktoré sa vo veľkej miere používali v náboženských a politických sporoch v 16. a 17. Storočí.
• Počas 19. storočia sa technológia tlače výrazne zlepšila. Najprv to boli tlačiarenské stroje poháňané parou, potom valcová tlač a rotačná tlač. V roku 1803 bratia Henry a Sealy Fourdrinierovci inštalovali v Londýne prvý stroj na výrobu rotačného papiera, aby boli schopní uspokojovať čoraz väčší dopyt po novinovom papieri. V roku 1811 Friedrich König vynašiel parný tlačiarenský stroj, ktorý zrevolucionalizoval celý tlačiarenský priemysel a výrazné zvýšil jeho kapacitné možnosti. Königov tlačiarenský stroj, ktorým sa tlačili londýnske The Times, dokázal za hodinu vytlačiť 1000 exemplárov novín. Americký vynálezca William A. Bullock si v roku 1837 dal patentovať tlačiarenský stroj, ktorý už nepoužíval papierové listy ale rotačný papier. V roku 1871 americký tlačiar Richard March Hoe zdokonalil rotačku. Jeho stroj dokázal vytlačiť 18 000 exemplárov novín za hodinu

Prelomom vo vývoji tlačiarenského priemyslu bolo uplatnenie fotosadzby, známej od roku 1894, ale prakticky používanej až od 50. rokov 20. storočia. Pri fotosadzbe sa namiesto liatia kovových písmen vyhotovujú ich fotografické negatívy, ktoré sa presvecujú na litografické platne. Technické zdokonalenia v 50. a 60. rokoch ukončili 500 ročnú éru tlače z výšky. Tlač pomocou liatych kovových písmen však nezanikla, reliéfové tlačiarenské postupy sa stále používajú. Ofsetová tlač sa objavila začiatkom 20. storočia, keď americký vynálezca G. Hermann v roku 1904 predviedol verejnosti svoj ofsetový stroj. Ofsetová tlač nadväzuje na kameňotlač (litografiu) a využíva princíp vzájomného odpudzovania mastnoty a vody.

Výrazný prelom do tlačiarenskej technológii priniesli počítače. Tie sa najprv uplatnili pri riadení sádzacích strojov. Dnes je ich využitie komplexné, pretože zasahujú do celého výrobného procesu od tvorby rukopisu až po finálny tlačený produkt.

Vplyv tlače na moderné myslenie:

• Gutenbergov vynález kníhtlače sa všeobecne považuje za zrod masovej komunikácie. V západnej kultúre to bola prvá účinná metóda šírenia ideí a informácií z jedného zdroja k širokému publiku. Avšak detailnejší pohľad na históriu tlače ukazuje, že vynález kníhtlače bol výsledkom vplyvu kultúrnych a technologických faktorov, ktoré sa rozvíjali v priebehu niekoľkých storočí. Navyše tlač po Gutenbergovom počine potrebovala ďalšie storočia na to, aby sa stala masovým médiom
• Aj vedecká revolúcia, ktorá začala spochybňovať večné "pravdy" šírené cirkvou, bola v značnej miere dôsledkom rozvoja tlačovej techniky. . Tlač výrazne urýchlila produkciu a šírenie vedeckých poznatkov. Uľahčená výmena ideí a názorov prispela k rozvoju vedeckej komunity, ktorá mohla vzájomne komunikovať bez geografických bariér
• Ľahšia dostupnosť poznatkov a zmeny v štruktúre ľudského myslenia, ktoré sprevádzali rozvoj tlače v Európe, ovplyvnili aj umenie, literatúry, filozofiu a politiku

Tlačiarstvo na Slovensku

• Rozvoj novinárstva závisí od početných faktorov ekonomických, politických (sloboda prejavu, cenzúra), kultúrnych (úroveň gramotnosti obyvateľstva, rozvoj školstva) a technologických (rozvoj techniky – tlačiarstva).
• Patrioticky ladené informácie síce uvádzajú, že Slovensko ako súčasť vtedajšieho Uhorska patrilo ku krajinám, kde sa už niekoľko desaťročí po vynáleze kníhtlače Johanom Guttenbergom začalo tlačiť, avšak skutočnosť bola iná, menej optimistická
• Realistickejšie zdroje v tejto súvislosti uvádzajú smutnejšiu bilanciu stredovekého Slovenska. Upozorňujú na to, že aj keď hmotná kultúra – architektúra, urbanistika, výtvarné umenie - bola najmä zásluhou (nemecky osídlených) miest na pomerne vyspelej úrovni a svedčila o hospodárskej zdatnosti a relatívnom bohatstve občanov, literárna kultúra bola na tom oveľa horšie. Táto kultúra úzko súvisí nielen s osobnou kultúrnou úrovňou jej tvorcov, ale aj jej adresátov, preto jej rozvoj oveľa viac závisí od všeobecnej úrovne vzdelanosti, gramotnosti a rozvoja školského systému. A práve z tohto hľadiska nebola situácia v Uhorsku v 15.-16., ale i 17. storočí ružová. Negramotnosť nebola zriedkavým javom ani medzi šľachtou. Je známe, že napríklad veľký vojvodca s správca krajiny Ján Huňady, otec Mateja Korvína, nevedel písať
• Veľkou slabinou bolo aj málo rozvinuté školstvo na všetkých úrovniach
• Od roku 1577 pôsobili hneď tri tlačiarne v Trnave, Bardejove a Banskej Bystrici. Bardejovská tlačiareň sa zapísala do dejín slovenského tlačiarstva tým, že v nej bola vytlačená prvá kniha v národnom jazyku, tzv. bardejovský katechizmus z roku 1581
• V 17. Storočí ovplyvnili tlač na Slovensku viaceré skutočnosti: a) Turecká okupácia dolného Uhorska - Pokračovala turecká okupácia veľkej časti Uhorska, uhorská šľachta, ale aj politické, hospodárske a kultúrne inštitúcie sa z dolného (okupovaného) Uhorska premiestnili na Slovensko b) reformácia a protireformácia - . Reformácia mala veľký význam na rozvoj školstva a renesančne a humanisticky orientovanej vzdelanosti. Priniesla intenzívnejšie kultúrne styky s luteránskym Nemeckom ale aj s českou kultúrou. Zásadný význam reformácie spočíval v oblasti spisovného jazyka, pretože reformácia hlásala zásadu, že v náboženských obradoch sa má používať nie latinčina, ale národný jazyk. Súčasťou protireformácie bolo aj úsilie o zvýšenie vzdelanosti katolíckeho duchovenstva. S týmto úmyslom bola v roku 1635 zásluhou trnavského arcibiskupa Petra Pázmányho založená v Trnave univerzita a pri nej aj tlačiareň. S podobným úmyslom bola v Košiciach založená jezuitská univerzita, ktorá pôsobila v rokoch 1659-1766. C) povstania proti Viedni - V tomto boji sa používali aj ideologické nástroje – tlačené letáky, ktoré sa prvýkrát vo veľkom uplatňovali v sedliackej vojne v Nemecku d) bratislavké tlačiarne - Vplyvom spomínanej skutočnosti (obsadenie Turkmi) sa do Bratislavy na dlhé obdobie presťahovala väčšina centrálnych uhorských úradov, ale aj škôl z Budína. To všetko prispelo k rozvoju bratislavských tlačiarní. Najznámejšia z nich, Arcibiskupská tlačiareň (1609-1633) popri náboženských dielach (najmä Petra Pazmányho) tlačila tiež učebnice a príležitostné tlačoviny e) akademická tlačiareň v Trnave a Košiciach - V tomto storočí sa výrazne presadila Akademická tlačiareň v Trnave, ktorá patrila k najvýznamnejším v celom vtedajšom Uhorsku a vytlačila okolo 5000 rôznych diel v latinčine, nemčine, maďarčine a slovenčine. Popri dielach s náboženskou tematikou to boli aj učebnice, filozofické, historické a životopisné diela, divadelné hry, ale aj kalendáre. Na vrchole svojej činnosti mala táto tlačiareň 6 tlačových lisov a zamestnávala 10 sadzačov, 10 tlačiarov a ďalších odborných pracovníkov. Podobný význam mala aj akademická tlačiareň v Košiciach v rokoch 1673-1774)
• Od roku 1750 pôsobil v Bratislave významný podnikateľ a organizátor tlačiarskeho remesla Ján Michal Landerer. Ten po odkúpení Royerovej tlačiarne vybudoval podnik na vysokej úrovni, ktorý zamestnával 60 pracovníkov, mal 8 tlačových lisov a vyhotovil vyše 1400 tlačovín, z toho 140 slovenských diel.
• Zásluhou osvietenstva sa rozvíjalo aj tlačiarstvo. Po prvých novinách v Uhorsku – Mercurius Hungaricus, ktoré sa tlačili v Levoči a Bardejove v rokoch 1705-1710, v bratislavskej Royerovej tlačiarni sa v rokoch 1721-1722 tlačili tiež latinské noviny Nova Posoniensia . Tento týždenník založil slovensko-uhorský polyhistor Matej Bel
• V 18. storočí v produkcii slovenských tlačiarní prevažovala latinčina, ktorá bola úradným, školským i vedeckým jazykom. V nemčine, maďarčine a nakoniec v slovenčine (v slovenskom nárečí) sa vydávali knihy, noviny a iné produkty pre širšie vrstvy obyvateľstva. Pomer tlačiarenských produktov v prospech slovenských sa začal meniť po prvej kodifikácii Bernolákovej slovenčiny koncom 18. sotočia, ale najmä po kodifikácii súčasnej slovenčiny Ľudovítom Štúrom v polovici 19. Storočia
• Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867 nastúpila na Slovensku silná maďarizácia a potláčanie slovenskej kultúry. Tlačiarne (s malými výnimkami) v tomto období pôsobili ako nástroje maďarskej propagandy a veľkomaďarskej ideológie. S rovnakým maďarizačným poslaním štátna vrchnosť zakladala nové tlačiarne aj v čisto slovenských oblastiach, kde dovtedy žiadne neboli
• Najvýznamnejšou tlačiarňou s produkciou slovenských kníh a časopisov sa stala tlačiareň Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Turčianskom svätom Martine (1870-1942), ktorá vytlačila vyše 1500 slovenských kníh, ale aj významné slovenské noviny a časopisy
• Vznik Československej republiky priniesol podstatne lepšie podmienky pre rozvoj slovenskej kultúry. V rámci nich sa venovala aj značná pozornosť budovaniu tlačiarní. Popri množstve starých, ktoré do nového štátu väčšinou prešli s novou firemnou značkou, sa začali budovať aj nové, modernejšie tlačiarne.
• V roku 1919 bola v Bratislave založená nová Slovenská kníhtlačiareň, ktorá po roku 1932 pôsobila pod firemným názvom Novina a v rokoch 1938-1945 v rámci tlačového podniku Andrej. Bola to najväčšia a najlepšie vybavená tlačiareň na Slovensku. Mala výkonné rotačné i hárkové kníhtlačové stroje, strojovú i ručnú sadziareň i kniháreň. V jej produkcii prevládali noviny a časopisy
• V rokoch 1921-1949 pôsobila v Bratislave ďalšia nová tlačiareň – Slovenská grafia, úč. spol., vybavená nielen kníhtlačou, ale postupne aj ofsetovou hĺbkotlačovou technikou. Tlačila okolo 100 novín a časopisov, ale aj iné tlačoviny (napr. tiež poštové známky).
• Tieto dve tlačiarne už s prevládajúcou priemyselnou výrobou postupne prebrali podstatnú časť výroby dôležitejších tlačovín. Popri nich však fungovali aj ďalšie bratislavské (nové) tlačiarne – Universum (1922-1949), Concordia (1921-1949), Únia (1924-1949), Ľudotypia (1926-1949) a neskôr aj tlačiareň Andrej, ku ktorej v rokoch 1938-1949 patrila aj tlačiareň Novina a filiálky v Nitre, Zvolene, Žiline a Prešove
• Druhým najdôležitejším tlačiarenským strediskom popri Bratislave sa stali Košice, kde po roku 1918 popri starších tlačiarňach začali pôsobiť novozaložené – najmä Slovenská kníhtlačiareň (1921-1938) a Štátna kníhtlačiareň (1921-1938), ktoré už boli vybavené progresívnejšou tlačiarenskou technikou.
• V Turčianskom Sv. Martine bola v roku 1942 založená účastinná spoločnosť Neografia, ktorá nadviazala na činnosť Kníhtlačiarenského účastinárskeho spolku a v nových objektoch a s novým výkonným zariadením pre kníhtlačovú techniku patrila k najväčším slovenským tlačiarňam
• Neskorší vývoj tlačiarní na Slovensku narušili vojnové udalosti, začínajúce obsadením časti Slovenska maďarskou armádou. Z hľadiska tlačiarenského priemyslu najviac zapôsobila strata Košíc. Niektoré tlačiarne zanikli z rasových dôvodov (ich majitelia boli Židia)

• Oveľa viac ako vojna zasiahlo do štruktúry tlačiarenského priemyslu znárodnenie po februárovom puči komunistov v roku 1948. Pred znárodnením a po zrušení asi 20 tlačiarní bolo na Slovensku celkom 130 tlačiarní

• Počas existencie národných podnikov (1950-1988) tlačiarne na Slovensku prešli na priemyselnú výrobu (polygrafický priemysel), ktorá sa skoncentrovala a čiastočne aj špecializovala. Vybudovali sa nové tlačiarenské objekty, v ktorých boli výrobné strediská vybavené výkonným strojovým zariadením – rýchlosádzacie stroje, fotosádzacie stroje, reprodukčné automaty, tlačové stroje i automaty, knihárske výrobné linky a pod

• Dôležité zmeny vo vývoji tlačiarstva nastali po obnovení slobodnej hospodárskej súťaže v podnikaní 1989-90) a po vzniku samostatnej Slovenskej republiky (1993). Najprv sa zo štátnych podnikov začali odčleňovať jednotlivé tlačiarne (ako akciové spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzením). Postupne a dosť živelne vznikali nové súkromné tlačiarne, takže v rokoch 1990-1996 sledujeme na jednej strane spájanie tlačiarskej činnosti s vydavateľskou a kníhkupeckou, ale aj inou činnosťou (grafickou, reklamnou). Na druhej strane sa prejavuje tendencia špecializácie len na určité práce. Vo vlastnej polygrafickej činnosti sa začala viacej uplatňovať výpočtová technika a ofsetová tlač.

Noviny:

• V najširšom slova zmysle sú noviny periodicky vydávané publikácie, ktorých cieľom je informovať, vzdelávať, ovplyvňovať a zabávať čitateľov. Noviny možno vydávať s rôznou periodicitou, avšak za noviny sa väčšinou považujú periodiká, ktoré vychádzajú najmenej raz týždenne.
• Poskytovanie tejto služby garantuje sloboda prejavu, ako jedna zo základných slobôd človeka demokratickej spoločnosti.
• Dnešné noviny však neprinášajú len správy, ale aj komentáre, stanoviská, kritiky, recenzie, zábavné materiály, fotografie, reklamu a inzerciu
• Noviny sú finálnym produktom zložitého výrobného procesu, do ktorého sú okrem novinárov zapojené aj iné profesie. Ekonomickú a organizačnú stránku ich výroby má na starosti vydavateľ alebo riaditeľ vydavateľstva, obsahovú šéfredaktor. Najpočetnejšou skupinou zamestnancov novín sú spravodajcovia a reportéri, ktorí zhromažďujú informácie v teréne, píšu správy a komentáre. Potom sú to redaktori, ktorí vyberajú a upravujú agentúrne spravodajstvo, príspevky externých autorov a listy čitateľov. Redakčný štáb dopĺňajú fotoreportéri, grafici, jazykoví korektori a iní špecialisti

Historický vývoj:

• Tak ako ostatné médiá, ani noviny nevznikli naraz a pre svoj vznik potrebovali celý rad predpokladov. V porovnaní s predchádzajúcimi médiami ako napr. reč alebo písmo, bol však ich vývoj pomerne rýchly.
• Za predchodcov novín sa zvyknú považovať ručne písané štátne oznamy Acta diurna, Acta Senatus a Acta Publica, ktoré vyvesovali na verejných miestach v Ríme a v rímskych provinciách v časoch Rímskej ríše. Podstatne bližšími predchodcami novín však boli novinové letáky a letákové noviny, ktoré nadväzovali na vynález kníhtlače v polovici 15. Storočia
• Najstaršie letákové noviny na slovenskom území vytlačil koncom 16. storočia (1594) Ján Valo pod názvom Zwo Wahrheftige Newezeitung. Väčšinou sa však letákové noviny dostávali na Slovensko zo zahraničia, najmä Nemecka, Čiech, Poľska a Viedne, pretože vývoj tlače vo vtedajšom Uhorsku za západnou Európou výrazne zaostával
• Pioniermi tlače v Európe boli Nemci
• Rozvoj periodickej tlače podnietili ekonomické, politické, ideologické, kultúrne i technologické faktory
• Pre samotný rozvoj tlače bol dôležitý rozvoj meštianstva, ktoré stále viac potrebovalo informácie o trhoch a burzách
• Spočiatku vydávali noviny samotní tlačiari, neskôr aj poštmajstri, ktorí pravidelne zhromažďovali správy z listov i šírené ústnym podaním, ale aj z letákov a iných dokumentov, rozmnožovali ich a ponúkali na predaj verejnosti
• V období absolutizmu prišli panovníci na to, že tieto informácie ovplyvňujú verejnú mienku. Preto v 17. storočí nastúpili namiesto súkromných vydavateľov úradne poverení poštmajstri a už o niekoľko desaťročí po vzniku boli tieto noviny - rôzne avíza a relácie – cenzurované
• Prvými pravidelne vychádzajúcimi britskými novinami boli Weekly News (1622-41). Britské noviny spočiatku prinášali väčšinou správy zo zahraničia, avšak od roku 1628 sa začínajú objavovať noviny, ktoré sa venujú aj domácim udalostiam, najmä rozpravám v anglickom parlamente. Nazývali sa diurnals
• Prvými novinami v anglických kolóniách v Amerike boli Public Occurrences, Both Foreign and Domestick (Verejné udalosti, zahraničné i domáce), ktoré začali vychádzať v Bostone v roku 1690
• Noviny sa v Uhorsku začínajú rozvíjať až za panovania Jozefa II., čiže až koncom 18. storočia. To znamená, že prvé noviny na území Slovenska zaznamenávame až o 100 rokov neskôr ako v západnej Európe (Nemecko, Holandsko, Belgicko, Anglicko). Aj to neboli noviny slovenské, ale latinské, nemecké a maďarské
• Prvými pravidelne vychádzajúcimi novinami v Uhorsku bol týždenník Nova Posoniensia. Vo vtedajšom hlavnom meste Uhorska v Prešporku začali v roku 1764 vychádzať prvé, dlhšiu dobu prežívajúce noviny. Tieto noviny vychádzali nepretržite až do roku 1929 a ich nástupca Neue Pressburger Zeitung zanikli až v roku 1945
• Noviny a novinárstvo v 19. storočí boli ovplyvnené priemyselnou revolúciou a rozvojom vzdelanosti. Povinná školská dochádzka prispela k tomu, že široké masy gramotných ľudí čoraz viac pociťovali potrebu čítať. Nová tlačiarenská technika zasa bola schopná tento rastúci dopyt uspokojovať
• Kolískou šestákovej tlače bolo Anglicko, v tom čase najvyspelejšia priemyselná krajina sveta. William Cobbett („Peter Porcupine“), novinár, ktorý sa v roku 1800 vrátil z Ameriky do Anglicka, založil v roku 1815 týždenník Political Register
• Predpoklady vzniku šestákovej tlače : urbanizácia, industrializácia, diferenciácia spoločnosti, rozvoj dopravy
• Najvýznamnejšie šestákové noviny boli The New York Sun. Benjamin Day začal vydávať Sun 3. septembra 1833 ako štvorstránkové noviny, ktorých tretinu obsahu tvorila reklama a ďalšiu štvrtinu zábavné materiály – básničky, anekdoty, krátke príbehy. Avšak väčšinu obsahu tvorili dopravné, policajné a všeobecné správy. Podľa niektorých autorov Sun odštartoval revolúciu v novinárskom priemysle

• Oveľa kontroverznejší ako Day bol James Gordon Bennett, novátorský a súťaživý zakladateľ New York Herald. Bennet bol presvedčení o svojom poslaní – použiť dennú tlač na reformovanie a revitalizáciu americkej spoločnosti

• New York Tribune - Horace Greeley začal v roku 1841. Svojho popredného redaktora Charlesa Danu (neskôr významnú postavu v histórii amerického novinárstva) vyslal do Európy, aby tam sledoval búrlivé udalosti revolučných rokov 1848-49.

• K rozvoju tlače, čiže k rastu počtu novinových a časopiseckých titulov a k rastu nákladov tlače, prispelo viacero faktorov. K najdôležitejším patrila urbanizácia amerického obyvateľstva, odstraňovanie negramotnosti a rozvoj vzdelanosti, ako aj rozvoj komunikačnej technológie.

• Joseph Pulitzer bol židovský prisťahovalec z Rakúska-Uhorska, ktorý ako sedemnásťročný mládenec prišiel bojovať do americkej občianskej vojny v roku 1864. V roku 1883 sa Pulitzer pokúsil preniknúť na najvýznamnejší trh americkej tlače a kúpil upadajúci New York World. Pulitzer sa na trhu presadil novým obsahom a nízkou cenou novín, čím donútil znižovať ceny aj konkurenciu

• Dôležitou súčasťou sebareklamy bolo stále častejšie využívanie ilustrácií. Ilustrácie a kreslené seriály zapĺňali najmä nedeľné vydania denníkov

• Ďalšou dôležitou súčasťou sebareklamy (upozorňovania na seba) boli stále väčšie a väčšie titulky článkov. V tejto oblasti zostával Pulitzer dlhé roky konzervatívnym

• Začiatkom storočia boli nedeľníky zriedkavosťou, ale po prílive írskych prisťahovalcov, ktorí si veľmi nepotrpeli na dodržiavaní nedeľného sviatku, sa noviny v nedeľu stali samozrejmosťou

• Koncom 19. storočia sa život vo veľkých amerických mestách výrazne zmenil. Prvýkrát v ľudskej histórii sa ľudia začali voziť bez toho, aby boli zodpovední za jazdu. Oči a ruky mali voľné, preto mohli čítať. Niektorí historici tlače sa preto nazdávajú, že formát novín sa v týchto časoch prispôsobil potrebám čitateľov – zmenšil sa ich formát a zväčšilo písmo. World zmenšil formát, zväčšil titulky a zvýšil počet obrázkov, zaviedol perex (prvý odsek článku), v ktorom boli obsiahnuté všetky najdôležitejšie informácie článku

• Základnými znakmi novín od ich počiatku bolo: periodicita, komerčná podstata, polyfunkčnosť

• Komerčné noviny 17. storočia ešte neboli skutočnými novinami v modernom slova zmysle. Nemali redakciu a neuplatňovali systematické vyhľadávanie a zhromažďovanie informácií. Väčšinou noviny s využitím rôznych zdrojov kompiloval (skladal) z často neoverených a nedôveryhodných správ sám tlačiar a vydavateľ v jednej osobe.
• Od komerčných novín sa dosť výrazne odlišovali oficiálne vladárske, vládne alebo cirkevné noviny, ktorých prvoradým cieľom bolo šíriť propagandu
• Zvláštnosti periodickej tlače v porovnaní s inými formami spoločenskej komunikácie: individualizmus (individuálny príjem informácií), orientácia na realitu (nešťastia a katastrofy, vojnové konflikty, zaujímavosti), úžitkovosť – obchodné a iné užitočné informácie (cestopisné), svetskosť – postupná konkurencia náboženskej spisbe , uspokojovanie záujmov novej triedy – remeselníkov a meštianstva

Funkcie novín v historickom vývoji:

• Tlač ako protivník: Od samého počiatku boli noviny skutočným alebo aspoň potenciálnym protivníkom vládnúcej moci. História tlače je históriou boja za slobodu prejavu, demokraciu a ľudské práva
• Tlač pre širokú verejnosť: Vývojová línia tlače smeruje od tlače pre elitu (úzku vrstvu vzdelaných a privilegovaných) po tlač pre široké vrstvy obyvateľstva. Tento vývoj je dôsledkom rozvoja gramotnosti, vzdelanosti, zvyšujúcej sa kúpyschopnosti obyvateľstva, demokracie, ale najmä čoraz dokonalejšej reprodukčnej technológie
• Politická tlač: V histórii slúžili noviny často ako nástroje politickej propagandy a ako orgány politických strán
• Seriózna a prestížna tlač: Reprezentanti tohto typu tlače vznikali v druhej polovici 19. storočia a niektorí si túto povesť zachovali dodnes. Vznik serióznej tlače na vysokej profesionálnej úrovni umožnilo víťazstvo liberalizmu, zrušenie alebo aspoň obmedzenie priamej cenzúry a iných, najmä finančných obmedzení, nástup buržoázie, ale aj technologické zmeny, ktoré podporili vznik a rozvoj národnej tlače a zvýšili celkovú kvalitu informácií
• Podľa McQuaila sa hlavnými charakteristikami tejto kategórie tlače stali: nezávislosť od štátu, uznanie novín ako významnej inštitúcie politického a spoločenského života, vysoko vyvinutý zmysel pre spoločenskú a etickú zodpovednosť, vývoj novinárskej profesie a novinárskej činnosti ako „objektívneho“ informovania o udalostiach
• Komerčná tlač: Komerčné zameranie a spôsob financovania nie je bez vplyvu na obsah. Noviny tohto typu preferujú krátke a výrazne graficky upravené obsahy, bez väčších nárokov na intelektuálne dispozície čitateľov

Noviny v súčasnosti:

• Asi tretina všetkých novín vychádza v Severnej Amerike, ďalšia tretina v Európe a zvyšok v ostatných častiach sveta. Na Európu pripadá takmer polovica celkových nákladov novín, na Severnú Ameriku asi štvrtina a na zvyšok sveta ďalšia štvrtina
• Živiteľom novín je reklama, ktorá spolu s inzerciou zaberá 30 až 70% ich obsahu
• Technologický rozvoj výrazne zasiahol do výroby novín. V redakciách sa čoraz viac uplatňujú počítače a počítačové systémy. Počítače slúžia nielen na písanie textov, ale aj na zalamovanie a grafickú úpravu novinových stránok, v poslednej dobe aj na získavanie informácií z informačných sietí a vlastné publikovanie online. Počítače nachádzajú široké uplatnenie aj v tlačiarňach

Časopisy:

• Časopisy sa od novín líšia nielen periodicitou, ktorá neprekračuje týždenný interval, ale aj po formálnej stránke. Na rozdiel od novín sú tlačené na kvalitnejšom papieri menšieho formátu, s obálkou, ktorá je z tvrdšieho papiera a ktorá zväzuje stránky časopisu do pomerne stabilného zväzku. Aj keď existujú aj časopisy pre široké publikum, väčšina časopisov je určená špecializovaným záujmovým skupinám. Obsah časopisov sa väčšinou nevenuje správam, aktuálne udalosti sprístupňuje čitateľom skôr prehľadom udalostí, prípadne ich komentovaním.
• Medzi prvé časopisy na svete sa zvyknú zaraďovať nemecký Erbauliche Monaths-Unterredungen (Povznášajúce mesačné rozpravy, 1663-68), francúzsky Journal des Savants (Časopis učencov, 1665) a anglický Philosophical Transactions of the Royal Society (Filozofické zápisy kráľovskej spoločnosti, 1665). V prípade posledne menovaného časopisu to boli prehľady (neskôr eseje) o aktuálnom vývoji v umení, literatúre, filozofii a vede (prírodných vedách).
• K najznámejším esejistickým časopisom 18. storočia patrili britské periodiká The Tatler (Klebetník, 1709-11) a Spectator (Pozorovateľ, 1711-12, 1714)
• Prvým periodikom moderného typu, ktorý ponúkal širšiu škálu zábavného čítania, bol anglický The Gentleman’s Magazine (1731-1907), v prípade ktorého bolo prvýkrát použité označenie magazín, čo malo vyjadrovať jeho pestrý zábavný obsah
• V 19. storočí sa časopisy už začali viac diferencovať. So vznikom politických strán vznikali aj politické časopisy
• Časopisy v tejto dobe boli väčšinou elitárske – vydávala a čítala ich aristokracia a malá, ale rozrastajúca sa stredná vrstva
• V druhej štvrtine 19. storočia začali v Británii vychádzať populárne a lacné týždenníky a mesačníky, medzi nimi ilustrovaný The Mirror (1822-49) a Cornhill Magazine (1860-1939), mesačník, ktorý ako prvý pravidelne publikoval literárne práce (romány) na pokračovanie (seriály).
• V druhej polovici 19. storočia sa začali objavovať prvé ilustrované časopisy. Medzi úspešnejšie patrili Illustrated London News (1842), ktoré viac ako storočie približovali čitateľom najdôležitejšie udalosti nielen slovom, ale aj obrazom
• Novinkou na trhu tlače sa stal humoristický časopis. Najznámejším z tejto kategórie sa stal anglický Punch (1841), ktorý našiel mnohých napodobňovateľov nielen doma, ale aj v zahraničí,
• V tom čase dominantnú rolu na časopiseckom trhu začali zohrávať ženské časopisy, spomedzi ktorých vynikli najmä Ladie’s (Woman’s) Home Companion (1873-1957), Ladies‘ Home Journal (1883), Good Housekeeping (1885) a Vogue (1892
• Začiatok 20. storočia patril masovým časopisom, medzi ktorými poprednú rolu zohrávali ženské časopisy a najmä Ladies Home Journal z vydavateľského domu Cyrusa Curtisa, ktorý v roku 1905 prekonal magickú hranicu 1. milióna výtlačkov
• Saturday Evening Post bol časopisom, ktorý popularizoval (podnikateľský) úspech a oslovoval najmä mužských reprezentantov americkej strednej vrstvy
• Začiatkom dvadsiatych rokov to bol pozoruhodný projekt – Reader’s Digest (1922). Od svojho založenia dodnes sa časopis pridržiava metódy, ktorá mu priniesla obrovský úspech – jeho redaktori vyberajú z iných novín a časopisov zaujímavé články a v kondenzovanej podobe ich ponúkajú svojim čitateľom
• Druhou významnou novinkou bol vznik spravodajských týždenníkov ako Time (1923) a Newsweek (1933).
• Treťou novinkou boli obrázkové časopisy ako Life (1936-72), Look (1937-71) alebo Ebony (1946).

• V čase keď Post, Look a Life zápasili o svoje prežitie, začali sa na trhu objavovať časopisy, ktoré rozpoznali príchod novej časopiseckej éry. Boli to tematicky špecializované časopisy, zamerané na špecializované záujmové skupiny čitateľov, ktorých neuspokojovali časopisy s univerzálnym obsahom. Navyše tieto záujmové skupiny nedokázala uspokojiť ani (v tých časoch ešte) na široké publikum zameraná televízia

Telegraf:

• Telegraf je zariadenie alebo systém, ktorý umožňuje prenos informácií pomocou kódovaných signálov z jedného miesta na druhé
• pojem "telegraf" sa najčastejšie používa v súvislosti s elektrickým telegrafom, ktorý bol vynájdený v polovici devätnásteho storočia a vyše sto rokov bol základných prostriedkom prenosu tlačených informácií pomocou drôtu alebo rádiových vĺn
• Telegraf nie je typickým „masovým médiom“, ale bez neho by rozvoj žurnalistiky a masovej komunikácie nebol možný, pretože telegraf bol základným východiskom pre vznik spravodajských agentúr, moderných spravodajských inštitúcií, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou dejín (masovej) komunikácie

Neelektrické telegrafické systémy:

• Termín telegraf je odvodený z gréckeho slova tele (vzdialený) a graphein (písať). Používať sa začal koncom 18. storočia na označenie optického semaforu, používaného vo Francúzsku. Za vynálezcov tohto telegrafu sa považujú bratia Claude a Ignace Chappeovci (1791). Systém pozostával z páru pohyblivých ramien na stožiari, umiestnenom na vrcholku veže. Ramená mali podobu hodinových ručičiek a každá ich poloha znamenala iný signál. Systém to bol veľmi nespoľahlivý a navyše si vyžadoval, aby na každých minimálne 15 kilometrov bola umiestnená veža so semaforom
• Prvý telegrafický alebo semaforový prenos sa uskutočnil v roku 1793. Po úspešnom pokuse bola zriadená linka z Paríža do Lille (asi 225 kilometrov)
• Iným rozšíreným systémom optickej telegrafie bol telegraf, ktorého vynálezcom bol v roku 1795 Angličan George Murray. Signalizácia jeho zariadenia spočívala vo vytváraní rôznych kombinácií zo šiestich ramien

Elektrická telegrafia:

• James Watt z Anglicka a Benjamin Franklin z Ameriky urobili prvé pokusy s prenosom elektrickej energie drôtom v 18. storočí. V deväťdesiatych rokoch 18. storočia sa o ďalší vynález, ktorý potom prispel k vylepšeniu elektrickej telegrafie, zaslúžili dvaja Taliani – Luigi Galvani a gróg Volta odhalením podstaty výroby elektrickej energie pomocou chemickej reakcie kyseliny s kovom
• Okolo roku 1820 dánsky profesor Hans Christian Oersted a Francúz André Marie Ampére objavili elektromagnetizmus. V roku 1831 Joseph Henry z univerzity v Princentone (USA) zdokonalil poznatky o elektromagnetizme do takej miery, že sa dali využiť v praxi.
• Morseov telegraf: Morse použil jednoduchý kód, pomocou ktorého bola správa prenášaná elektrickými impulzmi cez jediný vodič (drôt). Morseov prístroj používal na vysielanie správ jednoduchý elektrický spínač. Ten umožňoval stláčaním prsta zapínať a vypínať na určitú dobu elektrický prúd. Pôvodný Morseov prístroj mal elektromagneticky kontrolovanú ceruzku, ktorá v súlade s elektrickými impulzmi zaznamenávala značky - bodky alebo čiarky - na rolujúci papier. v roku 1835 vymyslel abecedu, ktorá bola založená na systéme bodiek a čiarok. V roku 1843 získal Morse vládnu podporu na vybudovanie a predvádzanie telegrafného systému popri železničnej trati medzi Washingtonom a Baltimorom (60 km). Systém bol dokončený a uvedený do prevádzky v máji 1844, čím sa začala éra telegrafu v Spojených štátoch, ktorá trvala vyše 100 rokov. Pri pokusoch s novým prístrojom Morse zistil, že signály možno spoľahlivo prenášať iba na vzdialenosť 32 kilometrov. Preto Morse so svojimi spolupracovníkmi zostrojili reléový prístroj, ktorý vo vzdialenosti 32 kilometrov od vysielacej stanice prijímal signály a automaticky ich prenášal na ďalších 32 kilometrov
• Aj keď sa telegraf spočiatku používal najmä pri kontrole železničnej dopravy, čoskoro sa stal dôležitým nástrojom prenosu správ po celej krajine. V roku 1848 bola založená tlačová agentúra Associated Press ako spoločný podnik newyorských novín v Amerike a v roku 1849 podobnú založil Paul Julius Reuters v Paríži. Obe využívali už telegraf ako najnovší komunikačných prostriedok. Jednou z najdôležitejších bola New York and Mississippi Printing Telegraph Company, ktorá po zlúčení s niekoľkými ďalšími vytvorila v roku 1956 Western Union Telegraph Company. Tá sa stala dominantnou v celých Spojených štátoch. Už v roku 1861 dokončila výstavbu prvej transkontinentálnej telegrafnej trasy, spájajúcej San Francisco s východným pobrežím
• Kvôli finančnej náročnosti telegraf nemohol mať široké uplatnenie, preto v neskorších rokoch bolo zostrojených viacero prístrojov na súbežný prenos viacerých správ po jednej linke. Rakúsky fyzik Julius Wilhelm Gintl sa v roku 1853 zaslúžil o telegraf, ktorý dokázal posielať správy oboma smermi súčasne (Duplex). Kvadruplexový tefegraf, ktorý v roku 1874 zostrojil americký inžinier Thomas Edison, bol už schopný prenášať súbežne dve správy oboma smermi. A v roku 1915 sa začala používať multiplexová telegrafia, ktorá umožňovala prenos ôsmich i viacerých správ naraz
• Telegrafné nosiše: A) elektrické obvody - Vodič mohol prenášať naraz iba jednu správu, pričom signál bolo nutné po určitých kilometroch zosilňovať a korigovať. Použitie striedavého prúdu rôznej frekvencie umožnilo jedným párovým vodičom simultánne prenášať stovky správy, nakoľko každá jednotlivá frekvencia predstavuje samostatný prenosový kanál B) rádiové vlny - Morseov manuálny telegrafný systém sa postupne prestal používať na komerčné účely a nahradili ho automatické drôtové i bezdrôtové metódy prenosu správ pomocou rádiových vĺn. Prvá komerčná telegrafná linka s využitím veľmi krátkych rádiových vĺn začala prenášať informácie medzi Philadelphiou a New Yorkom v roku 1947. V nasledujúcom roku bola vytvorená trojsmerná sieť medzi New Yorkom, Washingtonom a Pittsburghom
• Existujú dva základné systémy modernej telegrafnej komunikácie: ďalekopis a faksimilný reprodukčný systém. Ďalekopis dosahoval rýchlosť 400 písmen za minútu. Vysielanie impulzov sa uskutočňovalo na ďalekopisnom písacom stroji alebo pomocou diernej pásky. K najväčším užívateľom ďalekopisov patrili tlačové agentúry a redakcie novín. Od začiatku deväťdesiatych rokov ich však nahradili prístroje na elektronický prenos textu i obrazov (aj pomocou satelitov). Ďalekopis (Teletype) zaviedla ako prvá v roku 1924 americká spoločnosť AT&T (American Telephone and Telegraph Company. Do telegrafie patrí aj tzv. obrazová telegrafia, čiže diaľkový prenos nepohyblivých obrazov (faksimile, telefoto). Faksimilný telegrafný systém, ktorý vysielal a prijímal text a obrázky, v osemdesiatych rokoch nahradil faksimilný prenos, bežne označovaný ako fax
• Moderné telegrafné služby:

1. V roku 1958 sa objavil systém priamej ďalekopisnej výmeny, nazývaný telex. Umožnil im posielať správy a údaje priamo ostatným predplatiteľom v Severnej Amerike a pomocou medzinárodných nosičov aj do ostatných krajín sveta
2. Širokopásmové výmenné služby - Táto služba bola zavedená v roku 1964 a umožňuje predplatiteľom využívať vysoko kvalitné rádiové kanály na prenos dát v rôznej podobe, faksimilnú, hlasovú a inú komunikáciu
3. Súkromné sieťové systémy - Tieto služby na veľmi rýchlu výmenu dát si prenajímajú podniky a vládne organizácie, ktoré majú svoje pobočky v rôznych častiach sveta. Operujú pomocou digitálnych počítačových centier. Najväčším a najdokonalejším z týchto systémov je Automatic Digital Data Network (Automatická sieť digitálnych dát), ktorá slúži americkému ministerstvu obrany. Viaceré súkromné systémy využívajú veľké burzové firmy a banky
4. Počítačové strediská - Ako reakcia na potreby užívateľov rôznych komunikačných a informačných služieb vznikli strediská počítačových knižníc, poskytujúce možnosť výmeny dát a balíkov informácií najrozmanitejšieho typu. Strediská sú užívateľom dostupné pomocou telexu alebo obyčajných telefónnych liniek

• Po II. svetovej vojne sa objavili nové technológie, ktoré radikálne zmenili celý telegrafický priemysel. Staré telegrafné siete boli príliš náročné na údržbu a nahradili ich koaxiálne káble a mikrovlné spoje. Širokopásmové kanály výrazne zrýchlili prenosové kapacity. Sériu nových prenosných médií doplnili satelitné spoje a linky z optických vlákien. V šesťdesiatych rokoch sa začali využívať telekomunikačné satelity

Telefón:

• Telefón je nástroj na simultánnu dvojstrannú hlasovú komunikáciu a technologický systém komunikácie
• V sedemdesiatych rokoch 19. storočia dvaja americkí vynálezcovia Elisha Gray a Alexander Graham Bell nezávisle na sebe skonštruovali zariadenia, schopné pomocou elektrického prúdu prenášať hlas
• Bell spolu so svojim svokrom Gardinom Hubbardom a Thomasom Sandersom založil v roku 1877 Bell Telephone Company, ktorá sa v roku 1885 zmenila na American Telephone and Telegraph Company, dnes najväčší telefonický koncern na svete
• Prvá telefónna ústredňa bola zriadená 17. 5. 1877 vo Washingtone (5 účastníkov), v tom istom roku aj v Anglicku a 1881 v Berlíne.
• Theodor Vail, výrazná postava v histórii amerického telefonického priemyslu a dlhší čas prezident Bellovej spoločnosti
• Nemecko - Prvé pokusy s Bellovými telefónmi v Nemecku sa konali v októbri 1877. Výsledkom bolo 2 km dlhé telefonické spojenie v Berlíne 26. októbra 1877. Kvôli väčšiemu množstvu ďalších pokusov dostala firma Siemens a Halske objednávku vyrobiť niekoľko napodobnenín Bellových prístrojov.
• Aj keď pokusov využiť telefón ako masové médium bolo niekoľko (v Británii a USA), najpozoruhodnejší a najúspešnejší bol pokus Tivadara Puskása v Budapešti. V čase od 1893 až do konca I. svetovej vojny, keď už v mnohých krajinách prebiehali pokusy s rádiovým a rozhlasovým vysielaním vznikol systém s názvom Telefon Hirmondó, ktorý ako doplnok k bežným telefónnym službám ponúkal celodenný program spravodajstva, hudby a iných obsahov prostredníctvom telefónu. Telefon Hirmondó bol výmyslom Tivadara Puskása, maďarského inžiniera, ktorý pracoval v tíme Thomasa Edisona.

Spravodajské agentúry:

• Spravodajské agentúry plnia kľúčovú funkciu pre všetky masové médiá. Redakciám tlače, rozhlasu a televízie nielenže zabezpečujú správy o pokiaľ možno všetkých aktuálnych udalostiach, ale k týmto základným informáciám pridávajú aj široké spektrum mediálnych produktov – informácie o okolnostiach (pozadí), analýzy, reportáže, grafiky, fotografie, filmy alebo zvukové záznamy
• Od 1835
• Zhrňujúco možno spravodajské agentúry charakterizovať ako podniky, ktoré zhromažďujú informácie o aktuálnych udalostiach a v textovej, obrazovej a zvukovej podobe ich poskytujú ďalej svojim stálym odberateľom. Pritom sa riadia nielen určitými kvalitatívnymi požiadavkami, ale aj meniacimi sa potrebami svojich zákazníkov
• Obsah poskytovaných služieb nejakej spravodajskej agentúry je do značnej miery ovplyvňovaný právnou formou podniku a jeho hospodárskym postavením. Spravodajské agentúry môžu byť súkromnými podnikmi, združeniami mediálnych podnikov alebo štátnymi podnikmi. Pravda, existujú aj rôzne kombinované formy, akú napr. reprezentuje francúzska Agence France-Presse (AFP), ktorá je verejnoprávnou inštitúciou s hospodárskou organizáciou, ktorá je založená na princípoch súkromného podnikania
• Družstevné agentúry: Associated Press (AP), ako združenia novín a (neskôr) aj rozhlasových staníc v USA, ale neskôr aj v prípade japonského Kyodo, nemeckej Deutschen Presse-Agentur (dpa), Austria Presse Agentur (APA), Schweizerischen Depeschen-Agentur (SDA), talianskej Agenzia Nazionale Stampa Associata (ANSA). . Zisky takýchto agentúr sa väčšinou nerozdeľujú podielnikom (akcionárom), ale sa spravidla investujú do technického a personálneho rozvoja. Družstevné agentúry sú kontrolované buď skupinou médií (ich vlastníkmi alebo akcionármi), prípadne kombináciou súkromných médií a vládnych agentúr, vrátane štátom kontrolovaných médií. Ekonomika spravodajských agentúr nie je priamo závislá od reklamy.
• Súkromné agentúry: Na maximalizáciu zisku orientované súkromné agentúry sa už dávnejšie ťažiskovo neorientujú na médiá, ale na lukratívne zásobovanie finančných podnikov aktuálnymi hospodárskymi údajmi. Napr. Reuters
• Štátne agentúry: Úplne odlišne fungujú štátne spravodajské agentúry. Ich prvoradou úlohou nie je uspokojovať záujmy svojich zákazníkov, ale pôsobiť ako nástroje štátnej informačnej politiky nielen dovnútra, ale aj navonok – voči zahraničiu.

• Svetové agentúry: Svetové agentúry disponujú takou širokou sieťou vlastných korešpondentov, že vlastnými silami dokážu zabezpečiť spravodajstvo zo všetkých regiónov sveta. Okrem toho poskytujú spravodajstvo vo viacerých jazykoch a sú aj svojou distribúciou zamerané medzinárodne. K svetovým agentúram patria AP, Reuters a AFP
• Medzinárodné agentúry: Rozdiel medzi svetovými a medzinárodnými agentúrami nie je veľký. Na medzinárodné agentúry sa vzťahujú rovnaké kritériá ako na svetové, ale v menšom rozsahu. K popredným medzinárodným agentúram patrí nemecká dpa
• Regionálne agentúry: Jasnejšie sú vymedzené regionálne agentúry, ktoré pôsobia v určitých svetových regiónoch. Takou je napríklad egyptská MENA, ktorá operuje na Blízkom Východe
• Národné agentúry: Väčšina z viac ako 180 spravodajských agentúr sveta patrí do skupiny národných agentúr, ktoré väčšinou pôsobia v rámci vlastných krajín
• Typickým vzťahom je napríklad spojenie svetovej agentúry s národnou agentúrou, pričom menší partner preberá medzinárodné spravodajstvo a veľká agentúra zhodnocuje národné spravodajstvo
• Spravodajské agentúry možno navyše členiť podľa šírky obsahovej ponuky. Zatiaľ čo univerzálne agentúry poskytujú svojim zákazníkom spravodajstvo z celkového aktuálneho diania v politike, hospodárstve, kultúre, športe a v iných oblastiach spoločenského života, špecializované agentúry sa sústreďujú na určité témy. Typickým príkladom sú cirkevné agentúry ako Evangelische Pressedienst (epd) a Katholische Nachrichtenagentúr (KNA), resp. športová agentúra Sport-Informations-Dienst (sid) (V Nemecku, iné príklady z inej cudziny)

Predpokladom rovnomerného aktuálneho spravodajstva sú dve základné veci: bezchybne fungujúci systém domácich a zahraničných korešpondentov, technické kapacity, zabezpečujúce spojenie tohto systému a zároveň sprostredkovanie spravodajských služieb odberateľom.

• To, akú dôležitosť priradia agentúry jednotlivým správam, odráža sa v poradí správ, ako ich od agentúr dostávajú redakcie. Skutočnosť, že agentúry sa pri určovaní agendy (agenda setting) riadia inými dôležitými médiami, nezmenšuje význam tejto funkcie spravodajských agentúr.
• 5 hlavných funkcii spravodajských agentúr: poskytovanie aktuálnych informácii, Poskytovanie zaujímavých textových alebo obrazových formátov, utrieďovanie tém, poskytovanie služieb pre redakcie, tvorba a údržba elektronických databánk
• Nedostatky agentúr: skreslené informácie, prílišné zameranie na negativizmus a superlatívy, oznamovacie novinárstvo, nadpriemerne veľký počet vecných chýb, početnými frázami poznačený jazyk, správy z druhej ruky

História:

• Prvé spravodajské agentúry vo svete vznikli v Berlíne, Viedni, Londýne a New Yorku približne v rovnakom čase – v polovici 19. storočia – takže vznik agentúrneho spravodajstva môžeme dnes datovať do roku 1850. V tomto časovom období bola popri Wolfovom Telegraphisches Bureau v Berlíne, Österreichische Corespondenz vo Viedni a Mr. Reuter’s Cabled Messages v Londýne zriadená aj Harbour News Association v New Yorku, ktorá sa neskôr premenovala na Associate Press. Jedinou výnimkou bola francúzska pramatka spravodajských agentúr Agence Havas, predchodkyňa dnešnej Agence France, ktorá vznikla v Paríži už v roku 1835
• Dva podstatné vývojové faktory zohrali rozhodujúcu úlohu pri vzniku tlačových agentúr v polovici 19. storočia. Prvým bol politický faktor, ktorým bola revolúcia v roku 1848, ktorá vlastne umožnila politickú a hospodársku liberalizáciu. Práve hospodárska liberalizácia vyvolala v Anglicku a neskôr aj v kontinentálnej Európe výrazný nárast potreby spravodajstva. Zároveň s týmto vývojom zaznamenávame revolučný nástup elektrického telegrafu, Morseovho telegrafu, ktorý umožnil výrazné zrýchlenie spravodajstva. Telegraf sa svojou rýchlosťou postaral o prekonanie priestorových a časových hraníc. Po tom, čo telegrafia dostala možnosť súkromného využitia, prevzali spravodajské agentúry prenos telegrafických depeší, ktoré uspokojovali nielen obchodné záujmy, ale informovali o dôležitých politických skutočnostiach
• Za vlády Louisa XVIII. získala francúzska tlač o niečo viac slobody. Počet novín sa utešene rozrastal, čoraz väčší význam získavalo politické novinárstvo. Keď Karol X. (1824-1830) sa v roku 1830 pokúsil znovu sprísniť cenzúru, vyvolal „revolúciu novinárov“, ku ktorej sa pridali aj robotníci a študenti. Kráľ musel odstúpiť a nový kráľ Ľudovít Filip I. ako „buržoázny“ (občiansky) kráľ. Kráľ vydal novú ústavu a cenzúrne ustanovenia boli znovu uvoľnené. (ABC, 510). S rozvojom francúzskej tlače súvisela aj myšlienka zriadenia komerčnej tlačovej kancelárie. Zakladateľom takejto kancelárie sa stal Chales-Louis Havas
• V tom čase vychádzalo už množstvo denníkov, takže spravodajstvo si vyžadovalo tento rytmus. Havasovo heslo znelo – „rýchlo a dobre“. . Havas si preto zriadil spravodajské spojenie medzi Londýnom, Parížom a Bruselom pomocou poštových holubov.
• Mimoriadne významnou postavou v histórii tlačových agentúr bol Július Reuter. V Londýne založil v roku 1851 svoju agentúru Reuters, ktorá sa nakoniec stala hlavnou agentúrou pre Britskú ríšu.
• Krátko po revolúcii začal v Berlíne vydávať National-Zeitung syn bankára a bývalý pracovník Agence Haves Bernhard Wolff. Po uvoľnení telegrafie na komerčné účely 1. októbra 1849 sa Wolff rozhodol preberať telegrafné spravodajstvo. Telegrafné spravodajstvo spočiatku Wolff chápal ako tlačovú službu (kanceláriu) novín National-Zeitung. (98) Najmä hospodárske správy sa čoskoro ukázali ako cenný tovar a z Wolffovej kancelárie sa rýchle stal prosperujúci podnik.
• V máji 1848 sa stretli vydavatelia šiestich newyorských denníkov, aby prerokovali problém telegrafného spravodajstva. Jednotlivé noviny totiž uzavreli zmluvy s telegrafnou spoločnosťou a všetky platili plné poplatky. Ako protiopatrenie vytvorilo šesť novín družstvo, ktoré malo zabezpečovať spravodajstvo pre všetky zúčastnené denníky. Vytvorili „Harbor News Association (neskôr Associated Press), družstvo, ktoré zabezpečovalo, aby sa správy, ktoré prichádzali loďami z Európy do severne ležiaceho Halifaxu dostali k najbližšej telegrafnej stanici a od nej do New Yorku – novinám družstva
• Rakúska tlačová agentúra - Na jar 1849 sa minister spravodlivosti Alexander Bach stal aj ministrom vnútra, takže mu pripadli do rezortu aj záležitosti tlače. Minister vo svojej novej funkcii uvažoval nielen o tom, ako potláčať štátu nepriateľskú tlače (najmä tlač podrobených národov), ale aj ako využiť tlač vo svoj prospech, pretože sa mu zdalo, že oficiálne vládne noviny Wiener Zeitung na všetko nestačia. Bach prišiel aj s myšlienkou zriadiť tlačovú kanceláriu, ktorá by „rýchle vyvracala klamstvá novín a šírila správy, o ktorých by verejnosť mala vedieť. Iniciátorom zriadenia takejto kancelárie bol známy novinár Jozef Tuvora, ktorý, napriek tomu, že bol pôvodne revolučným novinárom, ponúkol svoj projekt Bachovi.
• Prvou štátnou agentúrou bola rakúsko-uhorská k. k. Telegraphen–Korrespondenz-Bureau (c. k Telegrafná tlačová kancelária), ktorá vznikla v roku 1860 v nadväznosti na síce súkromnú, ale štátom ovládanú a financovanú agentúru Jozefa Tuvoru.
• Tri hlavné európske spravodajské agentúry Reuters, Havas a Wolff uzavreli niekoľko dohôd o rozdelení si svetového trhu. Tento kartel nazývali „ring combination“ (kartelové združenie). Agentúra Reuters bola najdôležitejším členom kartelu. Patrili jej najrozsiahlejšie územia a mala najväčší počet zahraničných kancelári, spravodajcov a korešpondentov. Do združenia prispievala najväčším počtom správ. Sídlo agentúry na Old Jewry sa stalo svetovým spravodajským centrom
• Počas I. svetovej vojny ovládla noviny a spravodajstvo propaganda. Spravodajský tok kontrolovalo niekoľko národných inštitúcií, medzi ktorými dominovali britská spravodajská agentúra Reuters a francúzska Havas
• Z politických, ale najmä ekonomických dôvodov začala proti kartelu bojovať súkromná americká agentúra United Press. AP sa pridala, pretože nechcela zostať menšinovým partnerom v karteli. V roku 1934 sa nakoniec americkým agentúram podarilo prelomiť kartel a otvoriť spravodajský trh
• Rýchly rozvoj rozhlasového vysielania vo Veľkej Británii v 20. a 30. rokoch znamenal pre britské noviny seriózne nebezpečenstvo. Vznikla otázka, či BBC môže vysielať agentúrne spravodajstvo, najmä v raňajších hodinách, kým ešte nevyšli noviny.
• V 60. a 70. rokoch minulého storočia generálny riaditeľ Reuters zasial prvé semená revolúcie v ekonomike a činnosti spravodajskej agentúry. Začiatkom 80. rokov tieto prvé semená už vyklíčili natoľko, že Rupert Murdoch a ostatní kapitáni novinového priemyslu na Fleet Street v Londýne, ktorí vlastnili väčšinu akcií agentúry v tom čase, mohli začať pripravovať prvé vydanie akcií spoločnosti na trhu akcií (flotácia). Koncom 80. rokov začal Reuters žať úrodu naplno. Dosiahol prekvapujúcu úroveň ziskovosti, aká bola nepredstaviteľná pre jej zakladateľov, ale ani pre operátorov iných spravodajských agentúr za predchádzajúcich 150 rokov

Fotografia:

• Fotografia je technika výroby trvanlivých obrázkov na citlivom povrchu pomocou fotochemickej reakcie svetla alebo iných foriem svetelnej energie
• V súčasnej spoločnosti zohráva fotografia dôležitú rolu ako komunikačné médium, ale aj ako nástroj vedy a techniky
• Využíva sa v reklame, dokumentácii a v novinárstve. Vedecký výskum by sa bez fotografie nezaobišiel
• Termín „kamera“ pochádza z latinského názvu „camera obscura“, čo sa do slovenčiny prekladá ako „tmavá miestnosť“ alebo „tmavá komora“. Camera obcura bola pôvodne tmavá miestnosť s malým otvorom v stene. Svetlo, ktoré prenikalo zvonka, odrážalo na protiľahlej tmavej stene vonkajší obraz
• 18. storočie: Citlivosť určitých zlúčenín striebra, najmä dusičnanu strieborného a chloridu strieborného, na svetlo bolo známu už pred tým, čo sa britskí vedci Thomas Wedgwood (1771-1805) a sir Humphry Davy začali koncom 18. storočia experimentovať so záznamom fotografických obrázkov. Používali papier potiahnutý chloridom strieborným a podarilo sa im vytvoriť obrázky kresieb, siluety listov a ľudských profilov
• 19. storočie: Asi v roku 1831 francúzsky maliar Louis Jacques Mandé Daguerre vyrobil fotografie na strieborných platniach potiahnutých sveteľne citlivou vrstvou jodidu. Po niekoľkominútovom exponovaní platne Daguerre pomocou ortuťových výparov vyvolal pozitívny fotografický obraz. Ani tento obraz nebol stabilný. Taký vznikol až po použití silného roztoku bežnej kuchynskej soli. Zatiaľ čo Daguerre zdokonaľoval svoj proces, Talbot vyvinul postup používania papierového negatívu, z ktorého sa dalo vyrobiť nelimitované množstvo reprodukcií. Doba expozície bola ešte pomerne dlhá – 30 sekúnd. Svoje patenty ohlásili Daguerre i Talbot v roku 1839. V priebehu troch rokov sa expozícia znížila na niekoľko sekúnd. V roku 1883 americký vynálezca George Eastman vyrobil film, ktorý pozostával z dlhého papierového pásu, potiahnutého citlivou emulziou. V roku 1889 Eastman vyrobil prvý priehľadný, flexibilný filmový materiál v podobe pásky z nitrocelulózy. Vynález cievkového filmu ukončil počiatočnú éru fotografie a znamenal začiatok masového rozvoja fotografie
• 20. storočie: Začiatkom 20. storočia sa začala rýchle rozvíjať komerčná fotografia. Postupné technické vylepšenia sprístupnili fotografovanie aj pre tých, čo nemali dostatok času ani zručností na zvládnutie náročných procesov, známych v minulosti. . Známa už bola aj farebná fotografia. Prvý úspešný pokus s farebnou fotografiou sa už v roku 1861 podaril britskému fyzikovi Jamesovi Clerkovi Maxwellovi, ktorý použil dodatočný farebný proces. Farebná fotografia si spočiatku vyžadovala kameru s trojnásobnou expozíciou. Prvý komerčný farebný filmový materiál, sklené platne potiahnuté citlivou emulziou a nazývané po vynálezcoch Augustovi a Louisovi Lumierovcoch, bol k dispozícii v roku 1907. Kamera pre 35 milimetrový film, pôvodne určený pre nakrúcanie filmov, bola uvedená na trh v Nemecku v roku 1925. Pre svoju úspornosť a kompaktnosť sa stala populárnou nielen medzi profesionálmi, ale aj medzi amatérmi. V tomto období sa na umelé osvetlenie (blesk) používal jemný magnéziový prášok. V rokoch 1935 a 1936 sa objavil farebné filmy Kodachrome a Agfacolor, z ktorých sa vyrábali farebné pozitívy alebo diapozitívy a ktoré prispeli k obľube farebných fotografií. Širšieho uplatnenia sa však farebné fotografie dočkali až po vynájdení farebného negatívneho filmu v roku 1941. Viaceré fotografické procesy, ktoré sa používali na vojenské účely počas II. svetovej vojny, sa po jej skončení začali využívať aj komerčne. K novinkám patrili najmä nové chemikálie – vývojky a ustaľovače. V roku 1947 sa objavila polaroidná kamera, založená na fotografických procesoch, ktoré objavil americký fyzik Edwin H. Land a ktoré umožňujú výrobu fotografií bezprostredne po exponovaní priamo v aparáte.

Novinárska fotografia:

• Keď v polovici 19. storočia bola fotografia technicky zvládnuteľná, rástol aj záujem novín o nové médium. Pravda, v tých časoch ešte ani fotografisti, ani noviny nemali záujem na tom, aby prinášali zábery drsnej reality, ale skôr chceli prezentovať ľudí a udalosti v tom najlepšom „zobrazení“
• Angličan Roger Fenton, jeden z prvých novinových fotografistov, dokumentoval napríklad Krymskú vojnu v rokoch 1853-1856 ako hrdinský epos. Ale už Američan Mathew B. Brady dokumentoval americkú občiansku vojnu v rokoch 1861 - 1865 aj z jej najhoršej stránky
• 3 základné prvky, ktoré prispeli k rozvoju fotožurnalizmu:

1. Nová kategória novín, ktoré namiesto drevorytín (kresieb) začali používať poltónové ilustrácie, založené na fotografiách
2. Nový typ tlačových agentúr, zameraných nie na texty ale fotografie
3. Nová kategória fotografov vybavených malými, rýchlymi a príručnými kamerami namiesto veľkých a nemotorných kamier na trojnožkách

Prvé obrazové správy:

• Trvalo až do začiatku 20. storočia, kým sa fotografii podarilo presadiť sa v tlači. V roku 1904 najrozšírenejší anglický denník Daily Mirror ako prvý začal v plnej miere využívať fotografiu. New York Times začali pravidelne uverejňovať fotografie až od roku 1922. Obrázky v novinách nemali spravodajskú funkciu a slúžili skôr na ilustráciu
• Až v 20. rokoch nastala zmena – objavili sa prvé obrazové správy. Tieto prvé momentky s vlastnou spravodajskou hodnotou sa najprv objavili v športovom novinárstve. Fotografické obrázky  dodali novinovým správam silnú dávku „realizmu“ a väčšiu vierohodnosť ako tlačené slovo. Svoju dôležitú úlohu tu zohrala predovšetkým malá kamera Leica.

• Novinárska fotografia sa líši od ostatnej dokumentárnej fotografie tým, že jej cieľom je oznámiť určitú správu alebo povedať určitý príbeh vizuálnymi prostriedkami. Prednosťou fotografie sa stala jej schopnosť vypovedať viac ako stovky slov.

• Malé kamery umožňovali aj uplatňovanie novinárskych techník, ktoré predtým neboli možné – napríklad tajné fotografovanie. Jedným z prvých „investigatívnych“ fotografov bol právnik Erich Salmon, ktorý nielenže objavil, ale aj využil tieto možnosti malej kamery

• Fotožurnalizmus zažíval vrchol svojho rozvoja a vplyvu počas veľkej éry obrázkových (ilustrovaných) časopisov a obrazových novín, ktorá trvala približne 40 rokov, od konca 20. do konca 60. rokov minulého storočia. Najprv to boli Berliner Illustrierte Zeitung a Münchener Illustrierte Presse v Nemecku, za ktorými čoskoro nasledovali Vu vo Francúzsku a neskôr Picture Post v Anglicku

• V roku 1936 začal v New Yorku vychádzať nový týždenník Life, ktorý prišiel na časopisecký trh s úplne novou koncepciou: Nie články, ale obrázky sa stali stredobodom obsahu. Hviezdy tohto kultového časopisu sa vždy usilovali o jedinečné fotografie, preto žiadna situácia nebola pre nich nebezpečná a žiadny nápad absurdný

• História fotožurnalizmu je aj históriou dokumentácie násilia, utrpenia a smrti. Najslávenejšie fotografie pochádzajú práve z tejto tematickej oblasti. Aj tu totiž platí, že „zlá správa je dobrá správa“. Honba za senzačnými obrázkami bola a je súčasťou konkurenčnej súťaže o najrýchlejšie, najlepšie a najsenzačnejšie obrázky. Neraz fotografisti riskujú svoj život, len aby získali čo najlepšie fotografie. Niektorí zasa dokážu vyčkávať celé dni na ten správny moment. Takzvaní paparazzi sú fotožurnalisti s najhoršou povesťou. Podobne ako pionier Salomon, avšak s menším vkusom, ponúkajú na svojich obrázkoch zábery na najintímnejšie stránky života prominentov

• Reportážna foto: 6. mája 1937 pri pristávaní v Lakehurste (New Jersey, neďaleko New Yorku) havarovala nemecká vzducholoď Hindenburg. Bola to jedna z prvých katastrof, ktorú zásluhou masových médií mohlo krátko po udalosti vidieť masové publikum. Fotografické a filmové kamery sa zaslúžili o to, že ľudia sa stali svedkami výbuchu vzducholode bez ohľadu na to, kde sa v tom čase práve nachádzali.

• Technologický pokrok spôsobil, že správy a obrazové záznamy o udalostiach sa začali šíriť po svete s bezprecedentnou rýchlosťou. Fotografie sa začali prepravovať po drôte v prvej dekáde 20. storočia a v dvadsiatych rokoch už fungovala telegrafická distribúcia na viacerých linkách Spojených štátov. V roku 1935 bola otvorená sieť Associated Press Wirephote. V tom istom roku bola prvá fotografia prepravená káblom cez Atlantik. Fotografie sa šírili stále rýchlejšie a masová tlač ich sprístupňovala stále väčšiemu množstvu ľudí. Obrázkové časopisy síce sprístupňovali obrázky miliónom svojich čitateľov, avšak spočiatku ich nechávali dosť dlho čakať. World Telegram zverejnil obrázky Hindeburga deň po katastrofe, časopis Life o sedem dní neskôr. (Výroba fotografických časopisov bola v tom čase ešte hodne komplikovaná.

• Budúcnosť: Už niekoľko rokov sa hovorí o kríze fotožurnalizmu, pričom ide o niekoľko fenoménov súčasne. Od finančnej nestabilnosti fotografických agentúr, cez koncentráciu podnikov v oblasti produkcie a distribúcie fotografií, až po konflikty v sfére autorských práv a nejasný sociálny statok fotografov. Podstatný je však iný problém, o ktorom sa hovorí málo: Hlboká kríza grafickej identity tlače, najmä v súvislosti s jej vzťahom k fotografii. Kríza, ktorá objektívne ohrozuje nielen profesiu fotožurnalistov, ale existenciu novín a časopisov ako takých. Koncentrácia podnikov a komercializácia v oblasti fotožurnalizmu vedie k tomu, že na trhu dominuje bežný masový tovar. Veľké obrazové agentúry skupujú celé archívy a blokujú tak prístup k materiálu.

• Digitálna revolúcia: Digitálna revolúcia neobišla ani novinársku fotografiu. Zásluhou internetu sú dnes obrázky prístupné oveľa rýchlejšie ako kedykoľvek v minulosti, senzácie sa môžu šíriť bleskovou rýchlosťou. Zároveň však digitalizáciou stratila fotografia hodne zo svojej dôveryhodnosti. Platypus – typ žurnalistu, môže pracovať pre noviny, televíziu aj internet pretože má na to technologické vybavenie.

• Druhy a žánre novinárskej fotografie: Fotografia je, podobne ako iné záznamové techniky, médiom, ktoré môže mať dve základné funkcie – dokumentárnu a umeleckú (estetickú). Preto základným členením fotografie je členenie na fotografiu dokumentárnu a umeleckú. Ich základnými charakteristickými znakmi je, že dokumentárna fotografia sa snaží čo najvernejšie zachytiť objektívnu realitu a umelecká fotografia zachytáva túto realitu subjektívnym (autorovým, umeleckým) pohľadom. V médiách (nie v novinárstve alebo v novinách) sa vyskytujú fotografie všetkých druhov a žánrov. Mediálna fotografia je niečo úplne iné ako novinárska (žurnalistická) fotografia, resp. fotografia v novinách. Je jasné, že novinárska fotografia je najviac zastúpená v novinách, ale vyskytuje sa aj v televízii a predovšetkým v nových médiách, čiže na internete.

Druhy novinárskej foto:

1. Spravodajská - Pre spravodajské žánre je typické chápanie fotografie ako neskreslenej reprodukcie skutočnosti, vizuálny popis oznamovaného faktu (javu alebo udalosti), kde ako limitujúci prvok vystupuje požiadavka na totožnosť zobrazenie so zobrazovaným. Ich podstatou je verná správa o skutočnosti, obrazové svedectvo. spravodajská fotografia založená na akceptovaní skutočnosť, pričom jej dominantnými znakmi sú vecnosť, jasnosť a stručnosť zobrazenia pri dôslednom rešpektovaní reality. Cieľom spravodajskej fotografie je obrazovými prostriedkami oznámiť čerstvú informáciu, objektívne, výstižne a pohotovo zobraziť skutočnosť
2. Reportážna - že reportážna fotografia má iné ambície, pretože pre ňu fakt nie je cieľom, ale východiskom. Reportážna fotografia sa neuspokojuje s oznámením faktu, ale tento fakt skúma, hľadá jeho podstatu a zmysel, interpretuje ho. To znamená, že reportážna fotografia je menej závislá na aktuálnosti a pohotovosti, ale že sa na fakty pozerá viac analyticky, pričom sa dotýka aj tém dlhodobejšieho významu. Z formálneho hľadiska využíva aj niektoré postupy výtvarnej (umeleckej) fotografie, takže je viac autorská a sugestívnejšia.

• Žánre novinárskej foto:

1. Spravodajské žánre

1. Fotografická správa - V porovnaní so slovnou správou nedokáže fotografická správa odpovedať na základné otázky kto?, čo?, kedy, kde, ako? a prečo? Väčšinou informuje iba o tom, čo sa stalo, niekedy, pochopiteľne, vidieť, aj aké to malo následky. Okrem toho je niekedy z fotografie zrejmá aj odpoveď na otázku kto?, najmä ak fotografická správa zachytáva známu osobnosť. Ale iba výnimočne môže fotografická správa vypovedať o tom, kedy a kde sa niečo stalo a už vôbec nie prečo sa to stalo. Preto fotografická správa prakticky nemôže existovať bez sprievodného textu, ktorý by mal byť komplementárny, čiže dopĺňať obrazovú informáciu
2. Agentúrna fotospráva (aktualita)
3. Fotoreferát (rozšírená obrazová správa) - Rozšírenú obrazovú správa tvorí viacero fotografií, ktoré vo svojom celku ponúkajú čitateľom obsiahlejšiu informáciu o nejakej udalosti, pričom ju neanalyzujú iba popisujú a zachovávajú chronologický postup. Aj v tomto prípade je text pod fotografiou síce nutný, ale aj tak je iba doplnkom
4. Ilustrovaná správa - V tomto žánri spravodajskej fotografie sa vzťah medzi textom a obrazom mení, text sa stáva dôležitejším a fotografia ho dopĺňa – ilustruje, čím sa text stáva názornejším
5. Vecná ilustrácia - Je to obyčajne fotografia, ktorá čitateľovi názorne približuje obsah alebo tému textového materiálu. Má mnoho spoločného s ilustrovanou správou, avšak nie je natoľko viazaná na aktuálnosť. Môže to byť snímka účastníka rozhovoru alebo predmetu, ktorý je úzko spätý s pojednávanou témou (napr. snímka z recenzovaného filmu).

2. Reportážne žánre

1. Reportážny portrét - Na rozdiel od aranžovaného portrétu, reportážny portrét je momentka, ktorá zachytáva aktéra v akcii, často bez toho, aby o tom vôbec vedel. Takýto portrét nemá za úlohu verne zobraziť tvár zobrazovaného, ale vystihnúť jeho charakteristické črty, prípadne aj duševné vlastnosti a stavy človeka, ktoré sa obyčajne prejavujú v jeho mimike

2. Titulná fotografia - Tzv. titulka je hlavná snímka na prvej strane časopisu, ktorá sa zvykne hodnotiť ako vizitka časopisu. Podľa Lofaja je úlohou tejto fotografie, u ktorej sa formálna a technická dokonalosť chápu ako samozrejmosť, ukázať buď nové fakty alebo priniesť nový pohľad na známe javy. Okrem toho má – a to sa v súčasnosti stáva jej prvoradým cieľom – zaujať čitateľa a naznačiť niečo o obsahu časopisu. Charakter titulnej fotografie by mal byť určovaný obsahovým zameraním časopisu, avšak táto zásada sa v poslednej dobe veľmi nedodržuje a na titulné stránky širokej škály populárnych (pre široké publikum) časopisov sa dostávajú takmer výlučne populárne osobnosti.

3. Fotoglosa - Základnými nástrojmi v glose (podobne ako v písanej) je nadsádzka, irónia alebo satira. Postatou fotoglosy je postreh fotografa, ktorý často nepotrebuje žiaden sprievodný text. Fotoglosa často používa sériu snímok.

4. Fotoreportáž - Fotoreportáž Lofaj charakterizuje ako dokumentárno-výtvarnú výpoveď o aktuálnom spoločenskom jave. spravidla pozostávajúci z niekoľkých snímok a stručného textu a ktorý vydáva osobné svedectvo autora o podstate, vzťahoch, súvislostiach či príčinách zobrazenej skutočnosti.

5. Fotofejtón - Tento žáner novinárskej fotografie je ešte zriedkavejší ako fotoreportáž. Nielen u nás, pretože všade vo (vyspelom) svete sa žurnalistika sústreďuje na fakty a vyhýba sa beletrizovaniu. Dalo by sa povedať, že fotofejtón má mnoho spoločného s fotoglosou, pretože aj tento žáner sa opiera o nadsádzku, humor a iróniu. Líši sa tým, že autor môže zasahovať do skutočnosti a manipulovať s objektom, že môže využívať aj štylistické prostriedky, zveličenie a deformáciu. Okrem toho, dôležitú funkciu v tomto žánri zohráva text, zatiaľ čo fotoglosa sa dokáže obísť aj bez textu

Film:

• Pohyblivý obraz bol vedecky známy dávno predtým, ako ľudia zistili a začali využívať jeho umelecké a komerčné možnosti. Jedným z prvých pokrokov v tomto smere bol spis anglického vedca Petra Marka Rogeta z roku 1824, ktorý formuloval princíp „Stálosti obrazu vo vzťahu k pohybujúcim sa objektom“ (Persistence of Vision with Regard to Moving Objects). Tento princíp hovorí, že ľudské oko si zachováva obraz o niečo dlhšie, ako ho v skutočnosti vidí
• Koncom 19. storočia už snahy vedcov smerovali k vynájdeniu kamery, ktorá by bola schopná zachytávať pohyblivý obraz.

Začiatky:

• Aj keď sa vynález filmovej kamery pripisuje Thomasovi Edisonovi, jeho práca vychádzala z experimentov viacerých predchodcov. V roku 1891 Edison získal patent na kinetograf alebo filmovú kameru a kinetoskop, čiže prístroj, ktorý umožňoval divákom sledovať film cez malé kukátko
• Európa - Francúzski bratia Auguste a Louis Lummierovci vyvinuli prenosnú filmovú kammeru, ktorá bola kombinovaná s projektorom (premietačkou). Lummierovci predviedli divákom svoj prvý film v suteréne parížskej kaviarne Grand Café v decembri roku 1895. Na rozdiel od dokumentárnych filmov Lummierovcov boli filmy vyrábané v Edisonových štúdiách viac divadelné (hrané). Pre kamerou v nich vystupovali cirkusoví umelci, tanečníci a dramatickí umelci. Prvým filmovým tvorcom, ktorý objavil tvorivé možnosti filmu bol francúzsky kreslič a majiteľ divadla Georges Méliés. V roku 1896 dokázal, že filmom možno nielen zachytávať, ale aj interpretovať život.. V štúdiu na okraji Paríža Méliés v desaťdielnom filme rekonštruoval Dreyfusov súd (1899) a v dvadsiatich scénach nakrútil Popolušku (1900). Do histórie filmu sa však zapísal najmä zásluhou svojich fantastických príbehov ako Cesta na mesiac (1902), v ktorých ako prvý využil trikové možnosti pohyblivej kamery. V Nemecku začínal s nakrúcaním filmov optik Oskar Messter, ktorý v roku 1896 zostrojil projektor s tzv. „maltézskym krížom“, mechanizmom, ktorý spätne prevíja film pred osvetľovacou lampou (?) a ktorý sa prakticky používa dodnes
• USA - 16. apríla 1896 bolo v New Yorku prvé verejné predstavenie. Rozdiel oproti Európe bol v tom, že novú techniku využívali aj staršie odvetvia zábavného priemyslu, napr. varietne divadlá
• Hraný film – Za otca hraného filmu sa považuje Edwin Porter. Porter pracoval v Edisonovom štúdiu a tu v roku 1903 nakrútil prvý veľký americký film Veľká vlaková lúpež. Osemminútový film výrazne ovplyvnil vývoj filmového umenia takými inováciami ako strih(anie) scén z rôznych miest a rôznych časových období.... Porter sa takto zaslúžil o zavedenie strihu, jednej zo základných techník filmovej tvorby. Film Veľká vlaková lúpež mal veľký úspech a pripisuje sa mu zásluha, že zmenil film na masové umenie
• Kino - Postupne sa premietanie filmov zo suterénu presťahovalo do divadiel, operných a hudobných domov. Na prelome storočia sa objavili prvé kiná a s popularitou filmu sa rýchlo šírili po celých Spojených štátoch. Keďže predstavenie stálo iba päť centov (nickel), kiná dostali pomenovanie nickleodeons, čo bola kombinácia slov „nickel“ (niklová minca v hodnote 5 centov) a „odeon“, francúzskeho názvu divadla
• Americký nemý film - Prvé filmy neboli ozvučené. Okrem iného to znamenalo, že dej musel byť pochopiteľný z diania na filmovom plátne. Akonáhle bol dej trochu zložitejší, bolo nutné prerušiť film titulkami, ktoré povedali aspoň to najnutnejšie. Najvýznamnejším filmovým tvorcom nemej éry bol americký producent a režisér D. W. Griffith, tvorca filmovej estetiky. V roku 1908 začal v newyorských štúdiách vylepšovať dovtedy známe prvky filmovej tvorby. Bol prvým režisérom, ktorý využíval detail ako prostriedok dôrazu. The Birth of a Nation (1915). Film bol prvým majstrovským dielom, ktoré znamenalo zrod filmu ako plnohodnotného umenia. Ešte pôsobivejší bol jeho nasledujúci film Intolerance (1916), často citovaný ako najväčší film všetkých čias
• Hollywood - V rokoch 1915-1920 americký filmový priemysel prekvital, z čoho profitovali najmä grandiózne filmové paláce. Zároveň sa postupne sťahoval z východu na západ – do Hollywoodu. Filmové štúdiá opúšťali ročne stovky filmov, aby tak uspokojovali rastúci dopyt čoraz väčšieho množstva kín.
• Komédie: Mack Sennett, ktorý sa preslávil ako kráľ komédie, priniesol na filmové plátno grotesku. Pritom Sennettov štýl komédie, v ktorej kombinoval prvky vaudeville, cirkusu, komiksu a pantomímy, bol úplne nový. Do jeho hereckej skupiny patrilo viacero vynikajúcich hercov, ale najznámejším sa stal anglický komik Charlie Chaplin. Chaplin bol prvou naozajstnou medzinárodnou filmovou hviezdou a živou legendou.

• Európsky nemý film: 1. Nemecko - V polovici 20. rokov 20. storočia bola technická úroveň nemeckého filmu najvyššia na svete. Umelci a režiséri mali takmer bezhraničnú podporu štátu, ktorý financoval najväčšie a najlepšie vybavené štúdiá na svete, obrovskú akciovú spoločnosť Universum-Film-Aktiengesellschaft, nazývanú bežne UFA, ktorú v roku 1917 pod vedením Ericha Ludendorffa a s kapitálom 25 miliónov mariek založili neďaleko Berlína najvýznamnejšie nemecké podniky. Nemeckí režiséri sňali kameru z trojnožky a postavili ju na kolesá, čím dosiahli predtým nevídanú mobilnosť a eleganciu. 2. Sovieti - Veľkým obdobím sovietskeho filmu boli roku 1925-1930, ktoré priniesli do filmového umenia nielen revolučné témy, ale aj obsah a mimoriadny vizuálny účinok. V roku 1919 bol filmový priemysel v Rusku znárodnený a podriadený ľudovému komisárovi (ministrovi) pre propagandu a výchovu. K najznámejším dielam tohto obdobia patrí Eisensteinov Potemkin (1925), Pudovkinov Koniec St. Petersburgu (1927) a Eisensteinov Október (1928. 3. Francúzsko - Jedine vo Francúzsku dokázali filmoví tvorcovia prežiť ťažké povojnové obdobie bez pomoci štátu. V malých štúdiách, prenajímaných vždy iba na nakrútenie jedného filmu, pracovali rôzne skupiny umelcov na nakrúcaní avantgardných i tradičných filmových diel.

• Význam éry nemého filmu: Éra nemého filmu po I. svetovej vojne priniesla aj v Európe rozdelenie filmu na umelecký a komerčný. Priestor na umelecké experimentovanie bol stále menší a filmoví tvorcovia sa začali prispôsobovať vkusu publika, najmä vzhľadom na konkurenciu zo zahraničia (Hollywoodu). Obzvlášť obľúbené sa stali detektívne seriály, v ktorých ani tak nešlo o kriminalistiku, ako skôr o luxus, tempo a moderný životný štýl. Najmä dobrodružné filmy sa považovali za okná do sveta

• Pre obdobie bola príznačná aj snaha regulovať morálne hodnoty filmov pomocou Hollywoodskeho produkčného kódexu (Hollywood Production Code, 1930). Na čele tohto snaženia bol politik Will H. Hays. Oficiálna filmová cenzúra v takej alebo onakej podobe existovala v USA až do roku 1968

Zvukový film:

• Zavádzanie ozvučeného filmu bol komplikovaný a zdĺhavý proces. Edison sa snažil synchronizovať svoje filmy už v roku 1894, ale jeho pokusy neboli komerčne úspešné. Až v roku 1924 spoločnosť Western Electric (tá istá, čo sa zaslúžila o elektrický systém nahrávania zvuku) vyvinula Vitaphone, zariadenie, ktoré umožňovalo nahrávať zvuk a synchronizovať ho s filmom. V roku 1926 štúdiá Warner Brothers nakrútili prvý zvukový film Don Juan. Prvým úspešným zvukovým filmom bol The Jazz Singer. Oslobodili mikrofón, aby obnovili pôvodný zmysel filmu a objavili výhodu postsynchronizácie (následného ozvučenia), ktorá umožňovala jemnejšie narábanie s hudbou i dialógmi.
• Napriek nástupu zvukového filmu, veľká hospodárska kríza ťažko postihla filmový priemysel. Konkurencia rozhlasu, ktorý ponúkal zábavu zadarmo, odčerpala divákov z kinosál.
• Film sa na propagandistické účely využíval prakticky v každej krajine, najviac však v totalitných režimoch – v Sovietskom zväze, Taliansku a najmä v Nemecku. Už v roku 1930 založila NSDAP svoje vlastné filmové oddelenie.

• Po vypuknutí II. svetovej vojny sa americký filmový priemysel, podobne ako iné priemyselné odvetvia, zapojil do vojnovej výroby. Hollywood demonštroval svoj patriotizmus výrobou a distribúciou protinacistických propagandistických filmov. Výrobu filmov tohto druhu financovala americká vláda prostredníctvom Úradu vojnových informácií (Office of War Information). Náčelník štábu amerických vojsk generál Marshall si najal známeho režiséra Franka Capru.
• II. svetová vojna priniesla americkému filmovému priemyslu dvojaký prospech. V prvom rade vojnová výroba priniesla mnohým ľuďom zamestnanie, o ktoré ich pripravila hospodárska kríza. Druhým prospechom pre Hollywood bola skutočnosť, že vojna zastavila vývoj a rozvoj televízie.
• Prvé experimenty s farebným filmom sú známe už od roku 1906, avšak bez väčšieho úspechu. Proces Technicolor bol v roku 1933 zdokonalený do takej miery, že sa stal komerčne prijateľný, avšak veľký rozvoj farebného filmu nastal až po vojne, a to do takej miery, že čoskoro (najmä v USA) prevážil film čierno-biely
• Twentieth Century-Fox v roku 1953 nakrútilo biblický príbeh The Robe (Plášť) novým systémom, známym ako CinemaScope, ktorý priniesol do filmového priemyslu revolúciu širokého plátna. Ostatné štúdiá nasledovali tento príklad podobnými systémami ako VistaVision, Todd-AO, Panavision, Superscope alebo Technirama
• Napriek úspechu technických noviniek (širokouhlý film) popularita a vplyv Hollywoodu a vôbec filmu v 50. a 60. rokoch klesali.
• Taliansky film: Koncom 40. rokov taliansky film ožil (a získal slávu) zásluhou neorealizmu, filmového hnutia, ktoré vzbudilo pozornosť na celom svete a zrodilo viacero významných filmových tvorcov. Pre toto hnutie boli príznačné filmy s výrazným, takmer vypnutým realizmom, prirodzením prostredím a používaním neprofesionálnych hercov.
• Japonský a Indický: V roku 1951 Japonský režisér Kurosava Akira získal za svoj film Rashomon cenu na medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach, čím uviedol japonský film na medzinárodnú scénu. Jeho ďalšie dva filmy – Sedem Samurajov (1954) a Krvavý trón (1957) sú známe ako „východné westerny“ a poslúžili ako modely pre viaceré americké filmy, najmä pre film Sedem statočných (1960), ktorý bol vlastne americkou verziou japonského filmu Sedem samurajov. India je krajina s tradične veľkou filmovou produkciou. V 50. rokoch na medzinárodnej scéne na seba upozornila filmami režišéra Satyajita Raya
• Jedným z najpozoruhodnejších a najoriginálnejších režisérov povojnového obdobia na medzinárodnej scéne bol švédsky režisér Ingmar Bergman, ktorý priniesol do filmu výraznú filozofickú a intelektuálnu hĺbku
• V 70. rokoch prišla na filmový priemysel ďalšia pohroma, ale zároveň aj možnosť rozvoja iným smerom. V roku 1975 spoločnosť Sony uviedla na trh videorekordér betamax. Netrvalo ani tri roky a zrodil sa trh videopožičovní. Spočiatku to bol malý trh, ale ako videokazety lacneli a čoraz viac domácností malo videorekordér alebo videoprehrávač, videopožičovne a predajne video vyrástli prakticky na každom rohu

Slovenská kinematografia:

• Na Slovensku bolo pred I. svetovou vojnou takmer 100 stálych kín a premietanie filmov sa stalo dôležitou oblasťou podnikania. Na druhej strane to bol aj jednej z dôvodov, prečo sa slovenskému filmu nedarilo. Slovenský trh bol príliš malý a chudobný na to, aby sa na Slovensku dalo úspešne podnikať vo filmovej produkcii
• Po prvom parížskom predstavení 28. decembra 1895 sa prvé v Rakúsko-Uhorsku konalo 27. marca 1896 vo Viedni (Bächlin, P., Film jako průmyslu. Praha: Filmový ústav, 1966, s. 12.) 24. mája v Budapešti Castiglione – Szekely: Filmlexikon. Budapešť, s. 283.) a 23. októbra 1896 v Prahe. (všetko uvádza P. Mihálik na s. 16)
• V Bratislave sa prvé filmové predstavenie konalo rok po svetovej parížskej premiére – na Vianoce 25. decembra 1896
• Dôležitú úlohu v propagácii filmu zohrali kočovné, resp. putovné kiná. Na rozdiel od vyspelejších krajín na území Slovenska tieto kiná pretrvali až do I. svetovej vojny (ojedinele sa vyskytovali aj v medzivojnovom období), aj keď od roku 1910 sa definitívne presadili stále kiná.
• Prvým stálym kinom na Slovensku sa stal Electro Bioscop po tom, čo Karol Palugay kúpil zariadenie na premietanie filmov a v šermiarskej sále hotela U zeleného stromu definitívne zriadil kino, ktorého prevádzku otvoril 5. decembra 1905
• Požičovne vznikli ako medzičlánok medzi filmovými štúdiami a kinami. Najstaršia požičovňa vznikla v roku 1905 vo Viedni. Slovenské kiná si v tom čase požičiavali filmy z Viedne. Neskôr vznikli požičovne aj v Budapešti. Tu v roku 1911 dokonca vznikla filmová burza, na ktorej si majitelia kín vyberali filmy pre svoje kiná.
• V tomto období začali vznikať aj prvé filmové štúdiá, v Uhorsku to bola napr. spoločnosť Uránia a v roku 1908 spoločnosť Projectograph. Aj všetky neskoršie filmové výrobné štúdiá sídlili v Budapešti
• Ako reakcia na cenzúru filmov, ktorú v roku 1911 zaviedli vo Švédsku, v roku 1912 v Anglicku a v roku 1914 v USA, začalo sa o cenzúrnej úprave filmov uvažovať aj v Uhorsku, ale - okrem miestnych mravnostných zásahov – ju oficiálne zaviedli až pred rozpadom monarchie v apríli 1918. Cenzúra bola výsledkom prudkej reakcie ochrancov morálky a mravnosti proti novému médiu
• 18-38: Zatiaľ čo v Čechách boli už pred rokom 1918 výrobné filmové štúdiá a požičovne filmov, na Slovensku takéto podniky nejestvovali. V roku 1919 sa české a moravské podniky spojili do Syndikátu československých filmových požičovní a výrobní, čím vznikla prvá československá filmová organizácia
• Slovenskej kinematografii chýbal slovenský charakter aj vzhľadom na to, že filmy boli vybavené iba maďarskými a nemeckými titulkami. Situácia sa zmenila v prvých rokoch ČSR, ale nie v prospech slovenských divákov. Nemecké a maďarské titulky síce prestali v kinách dominovať, ale nahradili ich titulky české
• Po vzniku ČSR sa pomocou zákonov a nariadení podarilo zabezpečiť, aby sa zmenila vlastnícka štruktúra kín, systém distribúcie filmov, ako aj ich titulkovanie. Zároveň začali vznikať české filmy so slovenskými hercami a v slovenskom jazyku. Na Slovensku vznikli prvé distribučné siete, z ktorých najdôležitejšou sa stala Elitefilm Josefa Čeřovského. Z filmovej tvorby v týchto rokoch upútal najmä Jánošík a filmové dokumentárne diela Karola Plicku
• 39-48 : Je istým paradoxom, že slovenskému filmu sa viac darilo v totalitných režimoch. Vyplývalo to zo skutočnosti, že trhové podmienky neboli pre rozvoj slovenského filmu priaznivé, že nebol schopný rozvíjať sa bez štátnej podpory. A finančné prostriedky na film dáva len ten štát, ktorí filmovú produkciu (ale aj distribúciu) kontroluje, pretože využíva filmové médium ako nástroj propagandy. v období Slovenského štátu 1939-1945 sa vybudovali personálne, inštitucionálne a čiastočne i technické predpoklady nezávislej národnej produkcie.
• Vo filmovej výrobe bola najdôležitejšia pravidelná nepretržitá produkcia filmových týždenníkov od roku 1938. Tým boli zároveň položené základy slovenskej filmovej žurnalistiky. Vyrástli tiež prví filmoví spravodajcovia – Ivan Július Kovačevič a Eugen Mateička. Vo filmovej dokumentárnej i filmovej tvorbe tohto desaťročia sa výrazne prejavila osobnosť Paľa Bielika
• 49-55: Najmä propagandistické filmy. Výrazne sa v tomto smere presadzovala filmová žurnalistika a publicistika, ktorú reprezentovali do roku 1955 vychádzajúce dvojjazyčné Československé filmové noviny a dve národné periodiká - český spravodajský týždenník Týden ve filmu a slovenský Týždeň vo filme.
• 56-62 : Filmová tvorba tohto obdobia sa snažila využiť každé cenzorské zaváhanie politickej moci a priniesť reálnejší pohľad na život v hranom i dokumentárnom filme. Spravodajský film dokázal rýchlejšie reagovať na zmeny politickej klímy, ale zároveň bol aj obeťou rýchlejších politických postihov. Dôležitou udalosťou pre vývoj filmového spravodajstva bol nástup televízie v roku 1956, ktorá začínala so spravodajskou reláciou Televízne aktuality a zaujímavosti. Od 1. januára 1958 potom vysielala Televízne noviny.
• 63-70: Táto etapa zahŕňa dve úplne odlišné obdobia – obdobie politického uvoľnenia (1963 – 68) a nástup normalizácie v rokoch 1969 – 1970. Z hľadiska dejín slovenskej kinematografie je však celá hodnotená ako zlatá éra slovenského filmu. Organizačne sa slovenský film v tomto období postupne osamostatňoval, ktoré vyvrcholilo v roku 1968 vznikom Ústredia slovenského filmu. V rámci štruktúry televízneho štúdia v Bratislave vznikla Televízna filmová tvorba, čím vlastne vzniklo samostatné filmové štúdio s vlastnou dramaturgiou, v ktorom sa nakrúcali dokumentárne, populárno-vedecké, ale aj hrané televízne filmy. Boli tu diela nastupujúcej generácie režisérov Juraja Jakubisku, Ela Havettu a Dušana Hanáka. V tomto období vznikol aj film Obchod na korze, ktorý v roku 1966 získal Oscara, najvyššie ocenenie Americkej filmovej akadémie.
• Až do decembra 1995, keď slovenský parlament prijal zákon o audiovízii, de iure stále platil Benešov znárodňovací dekrét z roku 1945, ktorý zakazoval podnikanie vo všetkých sektoroch kinematografie. V roku 1995 sprivatizovala Slovenskú filmovú tvorbu (čiže štúdiá na Kolibe) spoločnosť Štúdio Koliba, a.s. na čele s predsedom predstavenstva Vladimírom Ondrušom, bývalým riaditeľom Slovenskej filmovej tvorby.

Rozhlas:

• Na to, čo sa v angličtine označuje termínom „radio“ používa slovenčina dva termíny – rádio a rozhlas. Rádio je jednak technický prístroj na prenos signálov (ľudského hlasu) a jednak rozhlasový prijímač

Rádio:

• Rádio je komunikačný systém, ktorý využíva elektromagnetické vlny šírené v priestore
• Aj keď na vynájdenie rádia bolo potrebných množstvo objavov v oblasti elektriny, dejiny rádia začínajú v roku 1873, keď britský fyzik James Clerk Maxwell publikoval svoju teóriu o elektromagnetických vlnách.
• Maxwellova teória sa aplikovala predovšetkým na svetelné vlny. Asi 15 rokov po Maxwellovom objave nemecký fyzik Heinrich Hertz vyprodukoval takéto vlny elektricky.
• V roku 1879 Hughes demonštroval príjem rádiových signálov z vysielača vzdialeného niekoľko stoviek metrov
• Tento princíp využil britský fyzik sir Oliver Joseph Lodge v zariadení nazvanom koherér¹ a určenom na zisťovanie rádiových vĺn
• Napriek tomu, že k vynálezu rádia prispeli mnohí vedci, za hlavného vynálezcu je považovaný taliansky elektroinžinier Guglielmo Marconi. . V roku 1899 už Marconi prevádzkoval komerčnú komunikáciu medzi Anglickom a Francúzskom, v roku 1901 vyslal signály na vzdialenosť 322 kilometrov a v tom istom roku aj jedno písmeno (S) cez Atlantický Oceán
• Termín krátkovlnné rádio sa používa v prípade rádiového vysielania na vysokých frekvenciách (od 3 do 30 MHz) na dlhé vzdialenosti, obyčajne v medzinárodnej komunikácie. Mikrovlná komunikácia prostredníctvom satelitov poskytuje signály vysokej kvality a spoľahlivosti.
• prvý rádiový kontakt Európy a Ameriky v roku 1921
• Prudký rozvoj rádiovej komunikačnej technológie po II. svetovej vojne prispel k výskumu vesmíru, najmä v rámci projektu Apollo (1969-72), ktorého cieľom bolo pristátie človeka na Mesiaci. Zdokonalené vysielacie a prijímacie zariadenia sa stali súčasťou komunikačného systému na palube riadiaceho i lunárneho modulu

Rozhlas:

• Myšlienka využiť rádio na vysielanie pre masové publikum vznikla v roku 1916. Napadla riaditeľa spoločnosti American Marconi Co. Davida Sarnoffa
• O štyri roky neskôr vyvolal veľký záujem verejnosti inžinier spoločnosti Westinghouse Electric Corp. Frank Conrad, keď noviny informovali o čoraz väčšom publiku majiteľov kryštálových rádií, ktorí počúvali jeho večerné a víkendové amatérske vysielanie zábavnej hudby
• V roku 1920 inžinier Frank Conrad dostal licenciu na prvú skutočnú rozhlasovú stanicu v USA – KDKA v Pittsburghu. A tak v roku 1920 rozhlasová stanica KDKA v Pittsburghu pomocou rádiových vĺn oznámila, že Warren G. Harding bol zvolený za prezidenta Spojených štátov
• Rádiom sa šíria správy oveľa rýchlejšie ako prostredníctvom novín a pretože kryštálové prijímače boli veľmi lacné a dali sa ľahko poskladať, rádiové vysielanie sa šírilo veľmi rýchlo. Veľké priemyselné konglomeráty ako Westinghouse Corporation a American Telephone and Telegraph (AT&T) nezaváhali a hneď od začiatku začali investovať do nového odvetvia zakladaním rozhlasových staníc
• Absencia štátnej regulácie rozhlasového vysielania viedla nielen k prudkému rozvoju rozhlasového vysielania a počtu staníc (v roku 1922 už malo licenciu na vysielanie vyše 500 rozhlasových staníc), ale aj k jeho komercializácii
• V roku 1926, keď už v USA bolo asi 5 miliónov rozhlasových prijímačov, Radio Corporation of America (RCA) zriadila prvú rozhlasovú komerčnú sieť National Broadcasting Company (NBC) na čele s Davidom Sarnoffom ako prezidentom
• V roku 1927 prijal Kongres nový zákon o rozhlase, na základe ktorého bola ustanovená Federálna rozhlasová komisia (Federal Radio Commission) s právom udeľovať licencie a regulovať vysielanie rozhlasových staníc.
• V roku 1927 dostala NBC vážneho konkurenta, keď bola založená rozhlasová spoločnosť Columbia Broadcasting System.
• 4 etapy vývoja:

1. Do prvej spadajú začiatky komerčného vysielania v dvadsiatych rokoch, poznamenané experimentovaním. S rozhlasom neboli žiadne skúsenosti a programoví pracovníci vôbec nevedeli, o aký program by mali poslucháči záujem. Najviac sa presadzovala klasická a polovážna hudba a historická dráma. Reklamné šoty boli stručné a vážne.
2. Druhá etapa programového vývoja, ktorá sa zvykne označovať za zlatý vek rozhlasu, sa začala v roku 1928. Trend udali dvaja herci z Chicaga (Freeman Gosden a Charles Correll), ktorých každodenný 15 minútový humoristický seriál „Amos and Andy“ sa stal poslucháčskym hitom. V roku 1930 sa začína výskum sledovanosti (obľúbenosti) rozhlasových programov pre komerčné účely. Začal sa boj o poslucháča. Pretože reklamný čas sa predával podľa počtu predpokladaných poslucháčov, meranie veľkosti publika sa stalo nevyhnutnosťou. Prvé výskumy realizovala firma Crossley, Inc
3. Nebezpečenstvo svetovej vojny urýchlilo rozvoj spravodajských oddelení rozhlasových staníc. Reportáže Edwarda R. Murrowa o Hitlerovom vpochodovaní do Viedne sa stali vzorom nového štýlu rozhlasovej reportáže
4. V povojnovom období sa najmä v Amerike a od šesťdesiatych rokov aj v Európe čoraz viac začína presadzovať televízia, ktorej vplyvu sa rozhlas musel prispôsobovať zmenou štruktúry vysielania, ale aj zmenou charakteru programov. Ťažisko vysielania sa presunulo do ranných a popoludňajších, prípadne nočných hodín. Nastala špecializácia jednotlivých staníc, resp. vysielacích okruhov s celkovým zvýraznením hudobných programov a kontaktových relácií

Veľká Británia:

• Prvé iniciatívy po I. svetovej vojne patrili komerčným firmám, ktoré v rádiu videli predovšetkým prostriedok individuálnej komunikácie. Prvý úspešný prenos ľudského hlasu z vysielača v Írsku cez Atlantik v roku 1919
• Prvé povolené vysielanie sa uskutočnilo z baraka vo Writtle, neďaleko Chalmsfordu 14. februára 1922. Krátko na to dostala povolenie na vysielanie aj experimentálna stanica v Marconiho dome v Londýne, ktorej prvý program sa dostal do éteru 11. mája 1922. Čoskoro ich nasledovali ďalšie stanice
• Z podnetu Poštového úradu bola 18. októbra 1922 založená súkromná spoločnosť British Broadcasting Company, Ltd. Britská BBC vytvorila viacero precedensov, ktoré sa uplatnili v mnohých krajinách sveta. Najdôležitejším z nich boli koncesionárske poplatky. Pretože BBC bola monopolnou spoločnosťou a britský rozhlas sa vyvíjal usporiadanejším spôsobom ako kdekoľvek inde, také záležitosti vysielania ako kontrola financií, vzťahy z vládou, vysielanie kontroverzných materiálov, organizácia rozhlasovej inštitúcie a služba verejnosti a viaceré iné sa stali vzorom a predmetom napodobňovania pre iné rozhlasové inštitúcie po celom svete. Na odporúčanie parlamentného výboru bola spoločnosť v roku 1927 zrušená a nahradená verejnoprávnou inštitúciou British Broadcasting Corporation (BBC), ktorá za svoju činnosť zodpovedala parlamentu, ale ktorej každodennú prácu riadila Rada guvernérov (Board of Governors. Kľúčovou postavou, výkonným riaditeľom pôvodnej spoločnosti a generálnym riaditeľom korporácie sa stal John Reith (neskôr Lord Reith), ktorý sa so svojou koncepciou verejnoprávneho vysielania presadil v Británii a ovplyvnil organizáciu vysielania v mnohých ďalších krajinách. BBC si zachovala svoje monopolné postavenie až do vytvorenia Independent Television Authority (ITA) v roku 1954. V roku 1972 sa ITA zmenila na Independent Broadcasting Authority (IBA) a prevzala zodpovednosť za reguláciu nezávislých (súkromných) rozhlasových a televíznych staníc

• Pittsburghu sa pravidelné rozhlasové vysielanie začalo v holandskom Hágu (1919-1924). Aj v Kanade prvá vysielačka v Montreale začala činnosti už v roku 1920 a v austrálskom Melbourne v roku 1921, aj keď oficiálne vysielanie pripadá na Sydney v roku 1923. V Dánsku vysielali amatérske rozhlasové stanice už od roku 1921 avšak oficiálny rozhlasový systém bol zavedený až v roku 1925. Francúzsko začalo pravidelné vysielanie z Eiffelovej veže v roku 1922. V rovnakom roku už vysielala aj sovietska rozhlasová stanica v Moskve. Do konca roku 1923 vznikli rozhlasové stanice v Belgicku, Československu, Nemecku i Španielsku
• Vo väčšine týchto krajín vznikol problém kontroly vysielania. V niektorých krajinách dostali súkromné spoločnosti voľnú ruku. Jedinou podmienkou bola licencia od vlády alebo ňou poverenej inštitúcie a dohoda o vlnových dĺžkach a frekvenciách. V iných krajinách (napr. Francúzsko) bola regulácia prísnejšia, prípadne sa vyžadovala užšia spolupráca medzi potenciálne konfliktnými stranami (napr. Nemecko a Japonsko). Britský príklad nasledovali viaceré krajiny Commonwealthu (Britského spoločenstva), viaceré britské kolónie, ale aj európske štáty (Dánsko, Švédsko). V Kanade a vo Francúzsku spoločne podnikali štátne i súkromné spoločnosti. Napríklad štátna Kanadská komisia pre vysielanie (Canadian Broadcasting Commission) vznikla až po tom (1936), keď súkromné rozhlasové spoločnosti boli už dobre zabehané.
• Rusko: „Všeruský zjazd sovietov zvolil novú sovietsku vládu. Vláda Kerenského bola zvrhnutá a zatknutá. Sám Kerenský utiekol. Všetky vládne inštitúcie sú v rukách sovietskej vlády...“ Táto správa odvysielaná pomocou bezdrôtovej telegrafu 30. októbra (12. novembra podľa nového kalendára) 1917 bola určená všetkým potenciálnym revolucionárom v Európe a v samotnom Rusku. Z historického hľadiska to bola prvá bezdrôtová správa sovietskej propagandy. Od prvých dní revolúcie venovala sovietska vláda značné sumy peňazí (ktorým mala nedostatok) na rozvoj rozhlasu. Zriadila množstvo laboratórií, v ktorých sa vyvíjala vysielacia a prijímacia technika. Už v roku 1920 bola skupina sovietskych vedcov schopná prenášať ľudský hlas na väčšiu vzdialenosť. Keďže rozhlasové prijímače boli v tom čase ešte veľmi drahé a neprístupné pre súkromníkov, namiesto nich na uliciach a verejných miestach montovali celé série reproduktorov, ktoré sprístupňovali správy obyvateľstvu
• Už v súvislosti s rozvojom telegrafie sa v roku 1865 konala v Paríži medzinárodná konferencia na ktorom bola založená organizácia, z ktorej neskôr vznikla Medzinárodná telekomunikačná únia (International Telecommunications Union – ITU). Po tento udalosti nasledovala konferencia v Berlíne v roku 1885, na ktorej sa diskutovali otázky medzinárodnej telefonickej komunikácie, dve ďalšie konferencie v Berlíne v rokoch 1903 a 1906 k otázkam rádiotelegrafie a nakoniec konferencia o rádiovej komunikácii v roku 1912 v Londýne.

• V roku 1925 na neformálnej konferencii 10 krajín v Londýne vznikla Union Internationale de Radiophonie so sídlom v Ženeve, ktorej prezidentom sa stal zástupca BBC a ktorá bola úplne prvou medzinárodnou organizáciou v oblasti rozhlasového vysielania. Podujala sa riešiť problémy vlnových dĺžok, otázky autorských práv a medzinárodnej výmeny programov
• ITU: Medzinárodná telekomunikačná únia, ktorá vznikla v roku 1865, má členov po celom svete. V roku 1947 sa stala špecializovanou agentúrou Spojených národov. Jej súčasťou je Medzinárodná rada pre registráciu frekvencií, Medzinárodný poradný výbor pre telegraf a telefón a Medzinárodný poradný výbor pre rozhlas
• EBU: západoeurópske krajiny v roku 1950 vytvorili vlastnú silnú organizáciu – European Broadcasting Union so sídlom v Ženeve. (Pozri materiály 50 rokov EBU.) Postupne sa jej členmi stali štátne a verejnoprávne rozhlasové a televízne inštitúcie z viac ako 30 krajín (všetky krajiny západnej Európy, ale aj Alžírsko, Izrael, Libanon, Maroko, Tunisko a Turecko). Po roku 1990 sa k organizácii pripojili aj všetky postkomunistické krajiny strednej a východnej Európy, ktoré dovtedy tvorili paralelnú organizáciu, tiež založenú v roku 1950 – OIRT (Medzinárodná rozhlasová a televízna organizácia).

Vysielanie pre zahraničie:

• Zahraničné vysielanie má svoje počiatky v samotných začiatkoch rozhlasového vysielania. Priekopníkom rozhlasového vysielania do zahraničia bol Sovietsky zväz, ktorý mal mimoriadny záujem na tom, aby nové médium využil na šírenie komunistickej propagandy do celého sveta. S rozhlasovým vysielaním pre zahraničie začal už v dvadsiatych rokoch. O niekoľko rokov neskôr ho nasledovala fašistické Taliansko a nacistické Nemecko
• Medzi ďalšími európskymi krajinami s vysielaním pre zahraničie bolo Francúzsko, Veľká Británia a Holandsko. Ciele tohto vysielania však boli odlišné. Koloniálne krajiny s početným obyvateľstvom v odľahlých krajinách smerovalo vysielanie francúzsky, anglicky a holandsky hovoriacim obyvateľom v zahraničí
• Počas II. svetovej vojny nadobudlo vysielanie pre zahraničie novú podobu i nový význam. Najmä programy BBC, vzhľadom na vysokú kvalitu a tradične vysokú hodnovernosť, mali veľký vplyv na udržiavanie morálneho stavu v krajinách okupovaných Nemeckom. Studená vojna, ktorá vystriedala vojnu skutočnú, priniesla výrazné zvýšenie medzinárodného napätia a tým aj vyostrenie propagandy. Rozhlasové vysielanie pre zahraničie sa zintenzívnilo. V roku 1950 zaviedli rozhlasové vysielanie pre zahraničie všetky krajiny východnej Európy s výnimkou Nemeckej demokratickej republiky
• štyri základné kategórie vysielacích staníc pre zahraničie:

1. štátne vysielanie: Bez ohľadu na charakter štátu (diktatúra alebo demokracia), každý štát si zákonmi, financovaním alebo personálnou politikou zabezpečuje istú mieru kontroly nad vysielaním do zahraničia. Je to do značnej miery pochopiteľné, nakoľko zahraničné vysielanie od svojho vzniku prestavovalo súčasť verejnej diplomacie štátov a takýmto vysielaním

1. štátne oficiálne: Štátne oficiálne vysielanie do zahraničia je príznačné najmä pre totalitné krajiny. V dávnejšej histórii to boli napríklad vysielania fašistického Talianska a nacistického Nemecka, Sovietskeho zväzu, Albánska a viacerých ďalších komunistických krajín, v súčasnosti Číny a viacerých rozvojových krajín. Táto kategória vysielania pre zahraničie sa však ojedinele vyskytuje aj v demokratických krajinách
2. neštátne oficiálne: Takéto vysielanie nepodlieha žiadnemu štátnemu orgánu (ministerstvu alebo úradu), musí sa však riadiť určitými zákonnými ustanoveniami (v ktorých je definované ich poslanie), chartami alebo smernicami. To je prípad väčšiny verejnoprávnych médií, napríklad aj Slovenského rozhlasu s jeho zahraničným vysielaním
3. polooficiálne štátne: V takomto prípade ide o korporácie, ktoré sú poverené reprezentovať štát, pričom štát nemá možnosť priameho zasahovania do fungovania týchto korporácií. Svoju kontrolu a vplyv si však štát dokáže zabezpečiť menovaním vedúcich funkcionárov korporácií alebo vlastným zastúpení v ich dozorných radách.

2. Komerčné vysielanie: Medzinárodné vysielače s komerčným zameraním existovali už dávno. Napríklad v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch, keď vo Veľkej Británii ešte nefungoval súkromný rozhlas a vo vysielaní verejnoprávnych staníc BBC reklama nebola povolená, vysielalo z európskeho kontinentu do Británie Rádio Luxemburg. Na reklame zarábali aj početné hudobné pirátske stanice. Iný druh príjmov vykazujú vysielače pre zahraničie, ktoré prenajímajú svoj vysielací čas rôznym náboženským alebo politickým zoskupeniam. (Pozri nižšie.)
3. Misionárske vysielanie: Náboženské organizácie veľmi zavčasu rozpoznali možnosti rozhlasu pri šírení viery. Rádio Vatikán patrí k priekopníkom zahraničného vysielania, s ktorým započalo už v roku 1931. V tom istom roku sa k nemu pripojilo Rádio HCJB Quito (La Voz de los Andes) v Ekvátore, s cieľom šíriť evanjelickú vieru v Južnej Amerike. V medzinárodnom misionárskom rozhlase dominujú vysielače, ktoré vo svojich programoch šíria kresťanskú vieru. Medzi ne patrí napríklad aj evanjelické Trans World Radio, ktoré v roku 1994 začalo so satelitným rozhlasovým vysielaním pre Južnú Ameriku, ako aj Adventist World Radio, ktoré vlastní licenciu i na Slovensku. Po nich nasledujú islamské vysielače, ktoré hlásajú slová Svätého Koránu
4. Ilegálne vysielanie: Zvláštne miesto v zahraničnom vysielaní majú ilegálne alebo tajné vysielačky s politickým zameraním. Tým sa líšia od pirátskych vysielačiek, ktoré sledujú predovšetkým komerčné ciele. Ilegálne vysielačky väčšinou zatajujú skutočných majiteľov alebo prevádzkovateľov vysielania. Toto vysielanie obyčajne zabezpečujú opozičné skupiny danej krajiny zo zahraničia, prípadne cudzie štáty, ktoré sa tvária, že zastupujú emigrantov alebo vysielajú pre opozične naladené obyvateľstvo danej krajiny.

• Biele, šedé a čierne stanice: V čase druhej svetovej vojny sa v tajných službách zaužívalo členenie staníc so zahraničným vysielaním na biele, šedé a čierne.

1. Biele boli stanice, ktoré vysielali legálne a otvorene sa priznávali k svojim politickým cieľom. Takými boli a sú Radio Liberty/Radio Free Europe (Rádio Slobodná Európa) alebo Radio Marti, ktoré vysielali do strednej a východnej Európy, resp. na Kubu.
2. Šedé sú tie zahraničné stanice, ktoré jednoznačne reprezentujú záujmy a politiku určitých konkrétnych a aktívnych opozičných skupín v krajine, do ktorej vysielajú.
3. Čierne stanice sú také, ktoré sa usilujú vyvolať dojem, že ich prevádzkuje nepriateľská strana

• Vysielanie ilegálnych vysielačiek často využívajú tajné služby. V časoch svetovej vojny, ale aj studenej vojny zahraničné vysielanie slúžilo na posielanie kódovaných správ.

Rozhlas v ČSR a SR:

• v Československu sa začalo rozhlasové vysielanie v roku 1923, presne 18. mája 1923.
• Rozhlasové vysielanie v Československu bolo v rukách Rádiojournálu – československého spravodajstva rádiotelegrafického, spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorá bola založená v júli 1923 v Prahe. Od roku 1925 sa hlavným podielnikom tejto spoločnosti stal štát, zastupovaný ministerstvom pôšt a telegrafov
• Vzhľadom na geografické pomery Slovenska bol problémom slabý výkon vysielačov. V Bratislave (policajné riaditeľstvo) 0,5 kW) a v Košiciach 1,25 kW. Takže spočiatku bola nebezpečná konkurencia z Budapešti a z Viedne. V roku 1929 v Bratislave bola vybudovaná nová vysielačka s výkonom 13,5 kW
• Program bol v zásade pomerne jednoduchý. Mal dve časti – slovnú a hudobnú. Slovná mala tiež dve časti – dramatickú a prednáškovú. Okrem toho vysielal rozhlas každý večer, neskôr dvakrát denne spravodajstvo. V roku 1927 bola na Slovensku odvysielaná prvá športová reportáž z futbalového zápasu ŠK Bratislava – Admira Viedeň
• Rozhlas bol technickou atrakciou a rozhlasové prijímače luxusným tovarom. Počuteľnosť bola slabá a koncesionárske poplatky vysoké (30 Kč). Neskôr sa zaviedla výroba lacných kryštaliek, znížili sa koncesionárks poplatky na 10 korún a od roku 1928 sa mohli prijímače používať bez obmedzenia
• Počas Slovenského štátu oficiálny rozhlas vláda kontrolovala prostredníctvom Úradu propagandy
• Vláda využívala rozhlas na svoje propagandistické ciele. Preto zabezpečila trh lacnými a kvalitnými prijímačmi, najmä nemeckými (Grundig). Zásluhou toho počet koncesionárov narastal a v roku 1942 znovu prekročil hranicu 100 tisíc
• Vysielač SNR- Rozhlas začal vysielať na oslobodenom území od 10. februára 1945 ako Vysielač Slovenskej národnej rady v Košiciach. Vysielal pomocou krátkovlnnej vysielačky Sovietskej armády, v apríli ho nahradila nová vysielačka z B. Bystrice.
• Keďže bratislavské štúdiá a vysielačka boli zničené, pravidelne vysielať z Bratislavy sa začalo až v júni 1945. Od apríla 1945 bolo rozhlasové vysielanie podriadené Povereníctvu SNR pre informácie. Až do roku 1948 pôsobil rozhlas na Slovensku naďalej ako Slovenský rozhlas, s.r.o. v Bratislave
• Po komunistickom puči v roku 1948 sa rozhlas v Československu „zjednotil“. Riadiace centrum bolo v Prahe a Slovenský rozhlas sa dostal na úroveň oblastného vysielania, v niektorých fázach na úroveň krajských štúdií v Bratislave, B. Bystrici a v Košiciach. Od roku 1969 fungoval na tzv. federatívnom princípe
• Základnými programovými útvarmi boli hlavné redakcie na čele so šéfredaktormi. V Bratislave ich bolo 5: spravodajstva a publicistiky, propagandy, literárno-dramatická, hudobná a mládežnícko-vzdelávacia. (Začiatok 80. rokov.) K základným reláciám patrili: správy, Rozhlasové noviny, montáže operatívnej publicistiky a zábavnej hudby (magazíny – napr. Pozor, zákruta!), programové magazíny pre mládež (Na modrej vlne), propagandistické montáže (Roľnícka beseda), komentáre, reportáže, úvahy (Živé slová), hudobné a hudobno-vzdelávacie relácie, rozhlasové hry a pásma, Vysielanie pre školy, rozprávky pre deti, čítanie z prózy, chvíľky poézie, kabarety, estrády, priame prenosy, verejné nahrávky, rozhlasové dispečingy, telefonické ankety a pod

Súčasnosť:

• Napriek konkurencii iných médií je počúvanie rozhlasu na Slovensku populárne ako nikdy predtým
• Od roku 1991, kedy bolo povolené súkromné podnikanie v oblasti rozhlasového vysielania, počet rozhlasových staníc so širokou programovou ponukou výrazne narástol

Televízia:

• Elektronický spôsob prenášania vizuálnych a auditívnych informácií na diaľku s možnosťou ich reprodukcie. Princíp televízie spočíva v premene optického obrazu na elektrický obrazový signál, v jeho prenose a inverznej premene, čiže v opätovnej premene elektrického signálu na optický obraz. Na to je potrebný zdroj obrazového signálu a prijímacie zariadenie.
• . Myšlienka obrazovej komunikácie na diaľku sa prvýkrát objavila vo vedecko-fantastickej literatúre v osemdesiatych rokoch 19. Storočia
• V začiatkoch televízie sa rozklad obrazu uskutočňoval mechanicky. V roku 1884 nemecký vynálezca Paul Nipkow vyvinul technológiu rotujúcej platne na prenos obrazu pomocou drôtu, nazvanú „elektrický teleskop“
• Základné prvky plne elektronického televízneho systému boli k dispozícii až po roku 1927, keď americký inžinier Philo T. Farnsworth a takmer zároveň s ním aj ruský emigrant Vladimír Zworykin zostrojili elektrónku, ktorá slúžila na prenos i príjem obrazového signálu
• Zásluhou celej série technických vynálezov vo Veľkej Británii, kontinentálnej Európe, v Sovietskom zväze a v Spojených štátoch dosiahla televízia v roku 1931 stav technickej spôsobilosti
• V. Británia: V týchto rokoch bola v Británii vytvorená výskumná skupina pod vedením Isaaca (neskôr Sira Isaaca) Shoenberga. Shoenberg si uvedomoval potrebu vytvoriť taký systém, ktorý by vydržal mnoho rokov, pretože každá podstatná zmena základných noriem by priniesla množstvo náročných technických a ekonomických problémov. Preto navrhol na tie časy ambiciózny systém, ktorý sa v nasledujúcich rokoch ukázal ako plne uspokojivý. Shoenbergova metóda elektronického snímania bola oveľa dokonalejšia ako mechanická metóda jeho predchodcu Johna Bairda
• Britská vláda oprávnila BBC, aby použila Shoenbergovu normu (405 riadkov) pre prvú televíznu službu s vysokou rozlišovacou schopnosťou (high-definition service), ktorá začala svoju činnosť v roku 1936. Jej kvalita bola na takej úrovni, že bez zmien pretrvala až do roku 1962, keď Veľká Británia postupne prebrala európsku normu 625 riadkov. Prvým pozoruhodným externým vysielaním BBC bol sprievod korunovácie kráľa Juraja VI. v Hyde Parku v novembri 1937
• USA: Rozvoj televízie v USA bol pomalší. Prvé verejné predstavenie televízie sa uskutočnilo 30. apríla 1939 na otvorení Svetovej výstave v New Yorku zásluhou spoločnosti NBC. . Konkurenčné spoločnosti Columbia Broadcasting System a Dumont Networ začali s pokusným vysielaním v rokoch 1939 a 1940. Avšak II. svetová vojna prakticky zastavila nielen vývoj televíznej techniky, ale aj rozvoj televízneho vysielania. Všetky elektronické továrne prešli totiž na vojnovú výrobu. Po skončení vojny a zrušení obmedzení na výrobu televíznych prijímačov v roku 1946, nastúpilo v USA obdobie mohutného rozvoja televízneho priemyslu
• Vysielacie systémy: Málokto pochybuje o tom, že vysielacie organizácie môžu byť úplne nezávislé od vlády, najmä keď každá – v súlade s medzinárodnými dohodami - musí získať od vlády licenciu na vysielanie. Nezávislosť je v oblasti médií veľmi relatívny pojem.

1. Štátne vysielacie systémy: Do tejto kategórie patrili všetky televízne, resp. rozhlasovo-televízne organizácie bývalých socialistických krajín, ale pred obdobím deregulácie a privatizácie aj väčšina vysielacích organizácií v západnej Európe. Spadajú sem všetky vysielacie organizácie, ktoré sú financované zo štátneho rozpočtu a ktoré podliehajú niektorému z vládnych ministerstiev (obyčajne ministerstvu informácií alebo kultúry), resp. ktorých vedenie menuje vláda
2. Verejnoprávne vysielacie organizácie: Prototypom systému tejto kategórie je BBC. Za predpokladu, že dodržiava chartu, na základe ktorej bola zriadená a podmienky licencie, na základe ktorej pôsobí, má BBC k dispozícii maximum nezávislosti v disponovaní so svojimi finančnými prostriedkami, v produkcii a štruktúre programu a najmä v redakčnej činnosti. Príklady zo sveta sú Canadian Broadcasting Corporation (CBC), Japan Broadcasting Corporation, Public Broadcasting Service (USA)
3. Komerčná televízia: Kolískou komerčnej televízie sú Spojené štáty. Komerčný princíp znamená, že televízne organizácie sa živia výlučne predajom reklamného vysielacieho času. Kvôli tomuto cieľu musí atraktívny program uspokojovať záujmy divákov (aby ich bolo čo najviac) a záujmy zadávateľov reklamy. Z ekonomického hľadiska televízna spoločnosť produkuje publikum, ktoré potom „predáva“ reklamnému priemyslu. Z uplatňovania komerčného princípu vyplýva celý rad dôsledkov. Napríklad v programovej ponuke môžu dlhšie zostať iba tie programy, ktoré zaplatí reklama, resp. ktoré dokážu pritiahnuť reklamu.
4. Zmiešané systémy: Okrem verejných (štátnych) a súkromných existujú aj televízne korporácie, ktoré sú výsledkom partnerstva štátu a súkromného kapitálu. . Klasickým prípadom je talianska RAI (Radiotelevisione Italiana), založená pôvodne v roku 1924 ako súkromná spoločnosť.Od roku 1985 štát vlastní 99% akcií spoločnosti.

Premeny európskej televízie:

• V západnej Európe sa čoraz viac presadzoval model verejnoprávnej televízie podľa vzoru BBC
• Z historického hľadiska existovali tri dôvody, ktoré viedli k vytváraniu verejných rozhlasových a neskôr televíznych služieb

1. Technický - Prakticky všetky štáty si ponechali právo rozhodovať o prideľovaní frekvencií nielen súkromným, ale aj verejnoprávnym vysielateľom. V tejto súvislosti je dôležité uvedomiť si, že technický charakter rozhlasového vysielania priniesol prvú úroveň štátneho zasahovania: Hertzove frekvencie ako vzácne národné bohatstvo sa stali súčasťou verejnej sféry
2. Politicko-kultúrny - Z hľadiska politického, spoločenského a kultúrneho sa v prípade rozhlasu a neskôr televízie črtali obrovské možnosti. Prostredníctvom svojich prijímačov získali občania možnosť prístupu k aktuálnym informáciám a kultúrnym hodnotám, ku ktorým by sa ináč nedostali
3. Nedôvera voči trhu - Tretí dôvod, ktorý predchádzal vzniku verejnoprávneho vysielania, pramenil z nedôvery voči schopnosti trhu zabezpečiť, aby rozhlas fungoval ako služba verejnosti. . Pri zabezpečovaní vysielania dostala prednosť verejná (štátna) inštitúcia, pri financovaní dostali prednosť verejné prostriedky pred príjmami z reklamy a monopolné postavenie dostalo prednosť pred konkurenciou. Hlavným dôvodom vzniku verejnoprávnych vysielacích inštitúcií (korporácií) bolo teda pevné presvedčenie, že funkcie verejnej služby a ziskovosti sú pre vysielateľov absolútne nezlučiteľné

• Je mnoho príčin, ktoré podmienili vznik komerčného a konkurenčného prostredia odlišujúceho sa od tradičného poriadku, príznačného pre verejnoprávnu televíziu

1. dostupnosť nových komunikačných technológií, ktoré mimoriadne rozšírili kapacitu kanálov a ich dosah
2. aplikácia princípov ekonomického a politického liberalizmu na oblasť vysielania
3. silné tlaky súkromných záujmových skupín (najmä vydavateľov tlače, zadávateľov reklamy a vznikajúcich medzinárodných komunikačných konglomerátov) v prospech komercializácie
4. začiatok finančných problémov verejnoprávnych vysielateľov v dôsledku rastúcich produkčných nákladov a zostrujúcej sa konkurencie

• začalo vznikať mnoho druhov konkurencie: konkurencia medzi producentmi (odbyt svojich produktov a príspevky finančných inštitúcii), medzi kanálmi ( boj o príjem z reklamy, divákov, televízne osobnosti, práva na vysielanie športových prenosov, relácie) o priazeň zákazníkov bojujú aj satelitné, telekomunikačné a káblové spoločnosti
• Konkurencia je zrejmá nielen na národných, ale čoraz viac i medzinárodných trhoch
• Televízne prostredie je stále viac komerčné. Komercializmus reprezentuje celý rad fenoménov: privatizácia činností, ktoré boli pôvodne vyhradené verejnému sektoru, stále častejšie využívanie príjmov z reklamy a príjmov za poskytovanie služieb, tendencia zriekať sa činností, ktoré nie sú ziskové, podporovať tie, ktoré majú predpoklad komerčného úspechu
• Celé nové prostredie sa sústreďuje na konzumenta. Televízia, ktorá bola pôvodne považovaná za prostriedok vzdelávania jednotlivcov a kultivácie ich vkusu, je dnes závislá od vkusu konzumentov
• Pod tlakom konkurencie verejnoprávne televízie modernizovali svoje programové výstupy. Pritom vo väčšine prípadov do dokázali bez zrieknutia sa svojich princípov. Navyše dali "službe verejnosti" aktuálnejší zmysel tým, že sa viac naladili na potreby a preferencie divákov

Vývoj TV na Slovensku:

• Televízia v bývalom Československu začala vysielať 1: mája 1953. V rokoch 1953-56 tvorila organizačnú súčasť Československého rozhlasu
• ČST bola teda ustanovená ako štátna organizácia, ale jej činnosť ako mimoriadne dôležitého propagandistického nástroja komunistickej strany sa riadila straníckymi direktívami
• V tomto čase Slovenská televízia bola organizačnou súčasťou centrálne riadenej Československej televízie (ČST)
• 1989-90 - V týchto časoch zohrala televízia svojimi priamymi prenosmi z demonštrácií a mítingov, ale aj organizovaním besied, okrúhlych stolov a diskusií mimoriadne významnú úlohu ako organizačný nástroj revolučného pohybu a šírenia revolúciu z centier v Prahe a Bratislave do krajov, okresov, miest a obcí po celej republike
• Keď po novembri 1989 bola odstránená vedúca úloha komunistickej strany a rozpadol sa systém štátnej kontroly masových médií, aktuálnou sa stala úloha transformácie mediálneho systému. Táto transformácia sa mala uberať dvoma smermi. Na jednej strane bolo potrebné vytvoriť nevyhnutné podmienky na zaručenie slobody prejavu a práva na informácie, zrušiť štátny monopol v oblasti médií a vytvoriť právne podmienky pre postupné budovanie duálneho mediálneho systému, v ktorom by popri štátnych, resp. verejnoprávnych médiách pôsobili aj médiá súkromné
• V máji 1991, teda ešte pred prijatím zákona o rozhlasovom a televíznom vysielaní, Slovenská národná rada prijala zákony o Slovenskom rozhlase a Slovenskej televízii, ktoré ich definovali ako národné, nezávislé, verejnoprávne, informačné, kultúrne a vzdelávacie inštitúcie

Slovenské televízie:

• Vznikom Slovenskej republiky vznikol aj nový systém médií.
• Slovenská televízia ako verejnoprávna inštitúcia bola zriadená v máji 1991 a jej činnosť je vymedzená zákonom Slovenskej národnej rady
• STV je financovaná z koncesionárskych poplatkov, vlastných príjmov z podnikateľskej činnosti, z predaja reklamných časov a z príspevkov zo štátneho rozpočtu
• Rada SR pre Rozhlasové a televízne vysielanie udelila 7. augusta 1995 spoločnosti Markíza-Slovakia, s.r.o. licenciu na vysielanie
• Rada SR pre rozhlasové a televízne vysielanie (RRTV) 19. 9. 2000 udelila licenciu na káblové televízne vysielanie spoločnosti CEN, ktorá chce od jesene 2001 prevádzkovať vysielanie spravodajskej televízie TA3
• V posledných dvoch rokoch ovládla slovenský trh káblovej televízie spoločnosť UPC, čiže United Pan-Europe Communications N.V. UPC so sídlom v Amsterdame je najväčší európsky telekomunikačný operátor pôsobiaci v 17 krajinách Európy a v Izraeli
• Od 25. marca 2000 vysielala nová televízna stanica GLOBAL, čo bolo spojenie slovenských lokálnych televízií, ktoré sa rozhodli pre spoločné vysielanie. V druhej polovici roka 2001 začala o TV Global prejavovať vážny záujem TV Nova a najmä jej generálny riaditeľ Vladimír Železný. To bol základný predpoklad, aby sa TV Global mohla pretransformovať na JOJ TV, ktorá začala vysielať v marci 2002 najprv z Košíc a od septembra aj z Bratislavy. JOJ TV vysielala spočiaku množstvo starších programov TV Nova, pretože investičná stratégia kvôli zníženiu štartovacích nákladov počíta s využitím tzv. recyklovaných programov.

1