ZJK

1. Jazyková kultúra

Jazyková kultúra je cieľavedomá činnosť smerujúca k zveľadeniu (kultivovaniu) spisovného jazyka a jazykových prejavov realizovaných v spisovnom jazyku.

• úroveň jazykového vyjadrovania a neustála starostlivosť o jeho kvalitu

• nejde len o jazykovou správnosť (zhodu s normou a kodifikáciou), ale i vhodnosť, primeranosť vzhľadom k adresátovi, zrozumiteľnosť, pôsobivosť, pestrosť a originalitu
• je súčasťou celonárodnej kultúry
• týka sa všetkých prejavov človeka vo všetkých situáciách
• jazyková kultúra jednotlivca je prejavom jeho vlastností a charakteru, závisí na jeho vlastnej snahe o zodpovednosť
• je podporená jazykovou výchovou v škole, čítaním a ďalším vzdelaním (napr. návštevou divadla)
• jazyková kultúra sa prejavuje:

• v rovine jazyka – všetky možnosti a prostriedky k dorozumievaniu pre užívateľa (starajú sa o ňu jazykovedci, bohemisti)

• v rovine reči – úroveň konkrétneho dorozumievania, individuálne prejavy (starajú sa o ňu užívatelia jazyka)

Jazyková kultúra v školskom výchovnom a vzdelávacom systéme plní kľúčovú spoločenskú funkciu tým, že sa výrazne podieľa na celkovej úrovni spoločnosti, ktorá prostredníctvom spisovného jazyka rozvíja rečové dorozumievanie predovšetkým vo verejnom prostredí.

Ortoepia 

• je náuka o spisovnej výslovnosti a vedný odbor jazykovedy. Z praktických dôvodov sa pripája k hláskosloviu.

Výslovnosť slov, viet a celej reči je spôsob, ktorým jedinec vytvára zvuky, z ktorých sa skladá hovorená reč;

• je ovplyvnená použitým jazykom, oblasťou, kde používateľ jazyka žije, jeho pôvodom, vzdelaním a aj jeho osobnosťou
• Správna výslovnosť je dôležitou súčasťou hovorového aj spisovného jazyka.
• Kodifikácia správnej výslovnosti je spravidla udržovaná predovšetkým jazykovedcami a na hereckých školách. Javisková výslovnosť má dlhú tradíciu.
• Slovenská spisovná výslovnosť je záväzne regulovaná posledným vydaním knihy Ábela Kráľa Pravidlá slovenskej výslovnosti.

Rétorika

• je náuka o rečníctve a rečníckom umení
• všíma si vnútornú – obsahovú stavbu prejavu aj jeho jazykovo-kompozičnú stránku, no nemenej pozornosti venuje spôsobu prednesu
• jej cieľom i obsahom je rozvíjať umenie „dobre hovoriť“ → tzn. hovoriť tak, aby sa subjektívne presvedčenie rečníka stalo všeobecným
• dôležitú úlohu tu hrá osobnosť rečníka, to akú autoritu a vierohodnosť si získa, ako preukazuje svoje subjektívne kvality správnym používaním jazykových i mimojazykových rečníckych prostriedkov
• je známa už vyše dvetisíc rokov
• žiadna vyspelá spoločnosť nemôže fungovať bez dobrej rečovej komunikácie
• v dnešnej dobe treba klásť väčší dôraz na rozvíjanie a zároveň skvalitňovanie takej komunikácie, kde dominuje schopnosť človeka, najmä vzdelaného, hovoriť voľne, isto, zrozumiteľne, príťažlivo, zaujímavo, presvedčivo, kultúrne a kultivovane pred väčším počtom ľudí, čiže rečniť

Dôležité štylistické pojmy v rétorike sú rečnícky štýl, rečnícky prejav a rétorika.

Štylistika

jazykovedná náuka, ktorá skúma výber a najvhodnejšie usporiadanie jazykových prostriedkov z hľadiska jazykovej komunikácie. 

Štýl je cieľavedomý výber a usporiadanie jazykových prostriedkov s ohľadom na funkciu a situáciu prejavu. Štýly rozdeľujeme na štýly verejného a súkromného styku; tiež ich môžeme rozdeliť z hľadiska objektivity a subjektivity.

Poznáme 6 jazykových štýlov:
- náučný
- publicistický
- rečnícky
- administratívny
- hovorový
- umelecký

2. Jazyková legislatíva - zákon o slovenčine ako štátnom jazyku. Zákon o jazyku národnostných menšín.

ZÁKON

NÁRODNEJ RADY SLOVENSKEJ REPUBLIKY

z 15. novembra 1995

o štátnom jazyku Slovenskej republiky

Zmena: 260/1997 Z.z.
Zmena: 5/1999 Z.z.
Zmena: 184/1999 Z.z.
Zmena: 24/2007 Z.z.
Zmena: 318/2009 Z.z. s účinnosťou od 1.septembra 2009

10.7.1999 občan SR, ktorý je osobou patriacou k národnostnej menšine má právo okrem štátneho jazyka používať aj jazyk svojej menšiny

ak jeho menšina má podiel najmenej 20% obyvateľstva SR má právo občan využívať jazyk svojej menšiny aj v úradnom styku, podávať písomné dokumenty. Tak isto štátne formuláre sú dostupné v jazyku menšiny. Rokovanie sa môže uskutočniť v jazyku menšiny po dohode. Poslanec môže svoj prejav uskutočniť vo svojom jazyku.

Doplňujúce zákony

40/1993 Z.z. o štátnom občianstve

191/1994 Z.z o označovaní obcí v jazyku menšiny

1/1996 Z.z. o audiovízii - aspoň 40% podiel zo všetkých distribuovaných diel v jazyku menšiny

3. Norma, úzus, kodifikácia

→ Medzi jazykovým úzom a kodifikovanou normou nie je neúplná zhoda.

Jazyková norma:

• Súhrn jazykových prostriedkov a objektov jestvujúcich zákonitostí, ktoré sa záväzne uplatňujú v kolektívnom úze nositeľov spisovného jazyka
• Zaväzuje používateľov jazyka narábať s jazykovými prostriedkami ustáleným spôsobom.
• Používatelia jazyka nie sú iba pasívni konzumenti platnej kodifikácie, neprijímajú mechanicky všetko, čo predpisuje, ale vnášajú aj čosi nové – čo sa s kodifikáciou nezhoduje.

Jazykový úzus

- je skutočný stav v používaní jazyka (to čo už funguje)

• jazyk. prostriedky sa používajú ustálene v istých komunitách, sociálnych a geografických prostrediach
• je reflexom normy v praxi, norma udržuje pravidelnosť a rovnakosť úzu. Úzus má v konečnom dôsledku väčšiu silu ako norma. Ak je norma v rozpore s úzom, časom sa úzu prispôsobí. V úze, t. j. v reálnom používaní jazyka, sa vyskytujú prvky ktoré kodifikácia nepripúšťa. Názorové rozdiely sa pochopiteľne prejavujú aj pri hodnotení jazykového úzu.

Kodifikácia

úradný akt, ktorý rešpektuje systém, norma aj úzus!

musí brať všetko do úvahy

súbor pravidiel a predpisov na používanie jazykovej normy spisovného jazyka v istom období, záväzných pre používateľov daného spisovného jazyka, príp. stanovovanie týchto pravidiel a predpisov

Za kodifikovanú podobu štátneho jazyka Slovenskej republiky sa oficiálne vyhlasujú všeobecne platné a všeobecne záväzné normy spisovného jazyka, ktoré obsahujú tieto kodifikačné príručky:
 a) Pravidlá slovenského pravopisu.  3. vyd.  Bratislava: Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2000.
b) Krátky slovník slovenského jazyka.  3. vyd. Bratislava: Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1997.
c) KRÁĽ, Á.: Pravidlá slovenskej výslovnosti. 3. vyd. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1996.
d)  RUŽIČKA, J. a kol.: Morfológia slovenského jazyka. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1966. 
 

Stav používania jazykového úzu vo verejných sférach používania slovenčiny:

- stav verejných jazykových prejavov je neuspokojujúci – ba až katastrofálny

- nerešpektuje sa norma a kodifikácia súčasnej spisovnej slovenčiny

- vyskytuje sa množstvo anglicizmov a bohemizmov

- v úze sa prejavuje neuveriteľná neúcta k slovenskému jazyku

- úzus je ovplyvnený neschopnosťou hromadných oznamovacích prostriedkov a školy ovplyvňovať čistotu slovenčiny,

- úzus je pod vplyvom postmodernizmu, kt. pôsobí proti orientácii na uznávané normy a tradičné hodnoty.

4. Stratifikácia národného jazyka

Slovná zásoba 
- je otvorený súbor jednoslovných a viacslovných pomenovaní, ktoré slúžia človeku v istom jazykovom spoločenstve na vyjadrenie skutočnosti 
 Lexikológia
- náuka o slovnej zásobe 
 Slovo
▪ základná znaková jednotka jazyka

Vnútorná štruktúra slovnej zásoby:

▪ jadro- tvoria slová s vysokou frekvenciou, neodvodené (ale od nich sa odvádzajú ďalšie), so širokým využitím, 
 štylisticky bezpríznakové, pomenovávajúce základné javy súvisiace so životom človeka (ruka, matka, byť, dobrý..)
patrí 500 slov 

▪ prechodná vrstva- tvoria slová s obmedzenými slovotvornými možnosťami, môžu byť viacvýznamové, štylisticky príznakové
  patrí tu väčšina slov (napr. bádateľ, futbal, materinský...)

▪ periféria (okraj) patria sem jednovýznamové slová s obmedzeným využitím, príležitostné slová, slová cudzieho pôvodu,  odborné termíny (napr. permutácia, ad acta...)

Zmeny v slovnej zásobe:

▪ periféria - prechodná vrstva (napr. internet, mobil)
 ▪ prechodná vrstva - periféria (napr. pionier, iskrička)
  

Skupina časovo príznakových slov:

a) neologizmy – novovznikajúce slová:
1. domáce (napr. množina)
2. cudzie (napr. windsurfing)

b) zastarané slová:
1. historizmy – zanikli

2. archaizmy – majú náhradu
Obohacovanie slovnej zásoby:  ▪ cudzie slová (prevzaté slová):
1. zdomácnené (víkend)
2. pôvodné (science-fiction)
3. internacionalizmy (emócia)
 ▪ slová dostávajú nový význam

Štýlové rozvrstvenie slovnej zásoby

a) Vyšší štýl
  ▪ archaizmy – slová, ktoré už bežne nepoužívame, pretože boli nahradené novými slovami
  ▪ neologizmy – novovzniknuté slová alebo spojenia slov
  ▪ poetizmy – básnické slová (deva, luna...)
  ▪ termíny  – jedno- alebo viacslovné pomenovania, ktoré nám umožňujú vyjadrovať sa presne a jednoznačne 
  ▪ cudzie slová – slová, ktoré sa preberali a aj v súčasnosti sa preberajú z cudzích jazykov
  I. zdomácnené – už ich nepociťuje ako cudzie (napr. rádio, televízor...) 
II. medzinárodné slová (internacionalizmy) – vyskytujú sa vo viacerých (aspoň 3) jazykoch (
b) Stredný štýl (štandardná podoba)
  ▪ štylisticky bezpríznakové – možno použiť vo všetkých štýloch
  - patria do jadra slovnej zásoby (napr. dom, písať, hore, desať...)

c) Nižší štýl
  ▪ profesionalizmy – nespisovné slová, ktoré používa istá profesia
   - slúžia na rýchle a úsporné vyjadrovanie sa (napr. operačná sála – operačka)
  ▪ dialektizmy – nárečové slová (napr. grule..)
  ▪ argot – tajná, šifrovaná reč, v ktorej sa známe slová používajú v kontexte, ktorému nezasvätený človek 
nerozumie (napr. televízor – dorozumievanie sa z okna do okna vo väznici) 
  ▪ slang – nespisovné slová, ktoré vznikajú deformáciou známych slov
  - používa ich istá veková, spoločenská alebo záujmová skupina
 ▪ vulgarizmy – hrubé, neslušné výrazy

Čo sú subštandardné slová?

Slangizmy (nespisovné slová) sa z veľkej časti nahrádzajú týmito výrazmi :

a)profesionalizmy

b)publicizmy

c)subštandartné slová (nespisovné)

- spoločný názov pre slangizmy, profesionalizmy a argotizmy = SOCIOLEKTY (sociolektické slová – soc. nárečia)

- systematici ich zaviedli do KSSJ

- používajú sa na zámerné odlíšenie sa od spisovnej normy

- oživenie prejavu

- uvedomuje sa pri nich nedostatok spisovnosti = motivácia

ich označenie (stand = taký, ktorý má dobrú, ustálenú podobu)

Používajú sa všeobecne, vysoká miera expresivity, blízkosť k slangu:

ale majú širšiu platnosť

neobmedzenú dobu trvania (BOSSMAN)

Prostredníctvom češtiny sa dostávajú do slovenčiny (kočka, deckár-detský lekár)

Cudzí pôvod sa premieta do znakov nespisovnosti, subšt. výrazy :

- cajchovať(značkovať)

- cigaretla, flákač, hecovať (iné zdroje)

Národný jazyk vs. spisovný jazyk

NÁRODNÝ JAZYK - je prirodzený živý jazyk nášho národného spoločenstva, ktorý v sebe zahŕňa :

1.spisovnú formu jazyka

2.štandartnú formu jazyka – celonárodná platnosť, používa sa v každodennej komunikácii, nedodržiavajú sa všetky kodifikačné zásady, ale zachováva sa gramatická stavba spis. jazyka a nepoužívajú sa nespisovné tvary slov

3.subštandartnú formu jazyka – celonárodná platnosť, ale používa také množstvo nárečových prvkov, že možno hovoriť o západoslovenskom, stredoslovenskom a východoslovenskom variante (dám sebemalinovku, plúcá a nie pľúca, útorok, on ma vola a nie on ma volá, Ta de si bol?)

4.nárečové formy :

-územné nárečia

- sociálne nárečia

SPISOVNÝ JAZYK má celonárodnú a celospoločenskú platnosť, je jedinou kodifikovanou formou národného jazyka. Spisovný jazyk je najdôležitejší podsystém nár. jazyka, vznikol na báze nárečovej formy národného jazyka. Používa sa ako dorozumievací prostriedok vo verejnej vedeckej, administratívnej a žurnalistickej , didaktickej a náboženskej komunikácii. Je jazykom umeleckej literatúry a umenia vôbec (napr. literatúra, divadlo...)

5. Oficiálna, neoficiálna a polooficiálna komunikácia

Nemám tušenie to sme ani nepreberali

6. Slovenčina a Čeština

Čechizmy prešli do Slovenčiny kvôli dlhému spolužitiu týchto dvoch národov a premiešaniu jazykov. ( ďalej k tomu mám len príklady)

7. Preberanie slov z iných jazykov, rozdiel medzi anglicizmami a internacionalizmami. Postoje používateľov slovenčiny k nim.

Nič

8. Neuralgické miesta v súčasnej komunikácii vo zvukovej rovine (problematika mäkkého ľ, výslovnosť spoluhláskových skupín, extrémne zvyšovaná melódia na konci vety a i.).

Hlavné javy:

• rytmické krátenie
• znalostná asimilácia ( ak sú pri sebe neznelá a znelá spoluhláska tak sa tá prvá v slove mení na svoj opak, znelá na neznelú a neznelá na znelú)
• mäkkosť/tvrdosť spoluhlások: de, te, ne, le ...
• kvantita hlások (dĺžka)- ak je v slove dĺžeň naznačuje to dlhšiu výslovnosť
• výslovnosť spoluhlásky „V“ 1, na začiatku slova (pred znelou párovou, neznelou nepárovou spol.) a vo vnútri slova (pred samohláskou) píšeme V– vyslovujeme V

2, na konci slova+ ak je pred ňou samou samohláska a spoluhláska r,l píšeme V- vyslovujeme U (krv, otcov)

3, vo vnútri slova (pred spoluh.) píšeme V- vyslovujeme U (dievča, hlávka)

4, na začiatku slova (pred neznelou spol.) a ak nasledujúce slovo začína na neznelú spol. píšeme V- vyslovujeme F (včela, všetci)

• vokalizácia predložiek: s- so/ v- vo... ak nasledujúce slovo začína na rovnakú hlásku

9. Gramatická stránka jazyka a jej dynamika. Neuralgické miesta v morfologickej rovine, problematika kodifikovaných a reálne fungujúcich variantov

Neviem

10. Podstata verbálnej a neverbálnej komunikácie.

Neverbálna komunikácia: zahŕňa širokú oblasť toho, čo signalizujeme bez slov či spolu so slovami ako doplnok slovnej komunikácie.

Neverbálne komunikujeme:

• mimické prejavy- Výraz tváre veľmi úzko súvisí s ľudskými prežitkami. Mimické prejavy môžu vyjadrovať škálu pocitov úzkosti až po radosť
• Gestické prejavy- gestá predstavujú jednu z najstarších foriem ľudskej komunikácie, staršiu ako reč. Sú jednou s najčastejších a najprežívanejších podôb neverbálnej komunikácie.Sú tu využívané pohyby, ktoré behom kultúrneho vývoja získali istý význam a ktoré sme sa naučili používať.
• Zrakový kontakt
• Haptická komunikácia- Ide o komunikáciu telesným dotykom ľudí. Pri dotýkaní dochádza k dráždeniu a stimulácii kožných zmyslov a to tlakom, teplom, rýchlosťou a dĺžkou dotyku, vibráciou. V najčastejšej podobe to je podanie ruky, haptické signály sú veľmi silné, majú veľkú informačnú hodnotu a dosť napovedajú o vnútornom stave človeka.

• Proxemika-  vzdialenosti v priebehu sociálnej komunikácie. 

1. Intímna vzdialenosť (blízka: telesný kontakt: okolo 20-60cm)
2. Osobná vzdialenosť (blízka: 60-90cm, ďaleká: 1m-1,5m)
3. Spoločenská vzdialenosť (blízka: 1,5m-2m, ďaleká 2-4m)
4. Verejná vzdialenosť (blízka: 4-8m, ďaleká od 8m – po horizont

• Posturika- Ide o súbor fyzických postojov, ktoré majú komunikačný účinok na okolie človeka. Ide o oznámenie pomocou polôh jednotlivých časti nášho tela (rukami, nohami, pohybom hlavy),

Verbálna komunikácia

• dialóg - rozhovor dvoch ľudí
• rozhovor - komunikácia dvoch alebo viacerých osôb na jednu či viac tém

Verbálna komunikácia: V užšom slova zmysle môžeme verbálnu komunikáciu chápať ako súčasť interpersonálnej komunikácie, ktorá prebieha medzi komunikátorom a komunikantom v konkrétnej situácii bez použitia médií.

Rozlišujú sa dve formy verbálnej komunikácie:

• hovorová komunikácia: je charakteristická jednota miesta a času, čo vyžaduje od komunikantov okamžitú reakciu. Hovorovú komunikáciu dokresľujú neverbálne komunikačné zložky. Tvorí ho predovšetkým zvuková zložka reči – hlas, jeho zafarbenie, sila, výška melódia ,ktorá odráža náladu a citové rozpoloženie komunikantov.
  
• písomná komunikácia

11. Jazykový purizmus, jeho hlavné znaky. Odlišná relevantnosť v historicky rozdielnych jazykových situáciách. Progresívne a negatívne dôsledky.

Neviem

12. Artikulačné orgány

Artikulačné orgány sa skladajú z dutín (nadhrtanových priestorov) a

vlastných artikulačných orgánov.

Dutiny (nadhrtanové priestory):

I. hrdlová (faryngálna),

II. ústna (orálna),

III. perná (labiálna),

IV. nosová (nazálna).

Artikulačné orgány:

1. pery (labia),

2. zuby (dentes),

3. čeľusť (horná čeľusť, maxilla),

4. ďasná (alveoly),

5. tvrdé podnebie (palatum),

6. mäkké podnebie (velum) s čapíkom (uvula),

7. sánka (mandibula),

8. jazyk (lingua).

13. Suprasegmentálne javy v slovenčine

Ide o prozodické javy, zvukové javy, ktoré sa navrstvujú na väčšie zvukové jednotky ako hlásky, resp. fonémy. Na rozdiel od hlások nevznikajú základnou prácou artikulačných orgánov, ktorých výsledkom je príslušný akusticky stvárnený zvuk, ale sú dané moduláciou, úpravou artikulačného prúdu hlasu.

Patria sem javy modulované:

a) ČASOVO: kvantita, pauza, tempo reči, rytmus
b) SILOVO: prízvuk, dôraz
c) TÓNOVO: melódia a. i. 

a) ČASOVÁ MODULÁCIA REČI

KVANTITA (dĺžka)

• je dĺžka nositeľov slabičnosti

• trvanie dlhej samohlásky alebo dvojhlásky
• je dvojnásobok krátkej samohlás.

PAUZA (prestávka)

• pauzami sa člení súvislá reč na úseky - takty. Takéto členenie sa nazýva frázovanie.

Prestávky rozoznávame: logické (významové)  fyziologické (nadýchnuť sa)

TEMPO REČI (rýchlosť)

Ide o rozloženie hovorených jednotiek v čase – rýchlosť prejavu. 
Celkové tempo – je dané temperamentom človeka, situáciou, postojom hovoriaceho k prednášanému obsahu...
Čiastkové tempo – rýchlosť rozprávania, ktorú hovoriaci vedome reguluje. Je to významný prostriedok z hľadiska zámeru hovoriaceho. Agogika – zmena tempa
Tempo vetné /čítanie textu v zátvorke, al. poznámok pod čiarou/
Tempo slovné /zrýchľovanie reči pri niektorých, najmä dlhších slovách/

RYTMUS

• je vytvorený najmä striedaním prízvučných a neprízvučných slabík v slove, ktoré utvárajú takty

b) SILOVÁ MODULÁCIA REČI

INTENZITA HLASU (sila)

• celková sila reči. Intenzitou hlasu možno znižovať alebo stupňovať dynamiku zvukového rečového prejavu, vyčleňovať a rozlišovať menej dôležité časti výpovede od dôležitých.

PRÍZVUK

Prízvuk je prostriedok silovej /dynamickej/ modulácie hlasu. V slovenčine je potenciálny prízvuk na prvej slabike slova. V slovných spojeniach s predložkami preberajú predložky tento prízvuk na seba / po kvetiny /  Dynamický prízviuk má dva stupne: hlavný, najsilnejší a vedľajší, slabší ako hlavný. Vo viacslabičných slovách sa strieda prízvučná slabika s neprízvučnou.

DÔRAZ A VETNÝ PRÍZVUK

Dôraz - je výrazné intonačné vyzdvihnutie slova, ktoré sa chápe vo vete ako významovo najdôležitejšie. Pri základnom slovoslede (objektívnom) býva vetný prízvuk na poslednom slove vety, kým pri subjektívnom slovoslede, pri vzrušenej reči na začiatku vety, napr.: Bola som doma. Doma som bola.

Emfáza - je citový expresívny dôraz.

c) TÓNOVÁ MODULÁCIA REČI

MELÓDIA

 - je tónové vlnenie čiže stúpanie a klesanie výšky hlasu vo vete.

• má dve funkcie:
  1.  dotvára obsah prenášaných viet, robí ich poslucháčovi zrozumiteľnými a výraznými
  2.  slúži na vyjadrenie osobného citového postoja hovoriaceho k textu

Rozoznávame 3 druhy melódie:

a) uspokojivá končiaca melódia (konkluzívna kadencia) - je klesavá melódia vetného úseku uspokojujúco uzavretého končiacou pauzou. Vyskytuje sa najmä v oznamovac.vetách alebo v dopĺňacích otázkach napr. Vče-ra sme jed-li ma-li-ny  3 2 2 3 2 3 2 1

b) neuspokojivá končiaca melódia (antikadencia) - je stúpavo-klesavá alebo klesavo-stúpavá melódia vetného úseku neuspokojujúco uzavretého končiacou pauzou. Výpoveď sa skončila, ale očakáva sa odpoveď. napr. Ne-bu-dú ťa hre-šiť?  2 1 1 2 2 4

c) neuspokojivá nekončiaca melódia (semikadencia, polokadencia) - je plynulo stúpajúca alebo rovná zdvihnutá melódia vetného úseku pred nekončiacou pauzou. Ide o vetné úseky vnútri súvetia alebo vnútri rozvitej vety. napr. Otec prišiel za rána / a doniesol nám jablká.  Otec vyťahuje z vrecka koníčka / vystrúhaného z dreva.

HLASOVÝ REGISTER (výška hlasu)

- je prozodický jav, ktorý vzniká nasadením hlasu do istej výšky. Spája sa zväčša s tempom a intenzitou hlasu. Pri tvorení viet vyjadrujeme (ako hovoriaci) k obsahu vety rozličné postoje, upravujeme obsah vety ako možný alebo nevyhnutný, vyjadrujeme svoje presvedčenie o jeho pravdivosti a pod. Všetky tieto spôsoby vyjadrovania postojov hovoriaceho k vypovedanej skutočnosti súhrnne nazývame modálnou stavbou vety.